Photo by www.hemmet.sk
Celkom náhodne som na internete objavil fotku s dobrým mottom. Sometimes you win, Sometimes you learn alebo tiež Niekedy vyhráte, Niekedy sa naučíte. Dosť sa hodí na udalosť, ktorá sa stala minulý piatok. Vtedy sa totiž konal II. ročník súťaže Prievidzský rytier čiernej dámy. Bola to moja prvá väčšia súťaž v príprave espressa, cappuccina a miešaných drinkov.
V časovom limite 15 minút som mal štvorčlennej porote pripraviť štyri espressa, štyri cappuccina a štyri ľubovolné miešané drinky s použitím minimálne 0,5cl sirupu značky Monin. Moja príprava na súťaž prebiehala viac ako dva týždne a výučné stredisko hotelovej akadémie som navštevoval azda každý deň. Nebola to najľahšia príprava. Stihnúť pripraviť tieto všetky nápoje za určený časový limit, popritom komunikovať s porotou a vôbec rozprávať čo robím, prečo to robím a ako to robím, nebolo najľahšie. Nepripravoval som si reč dopredu. Niektorí súťažiaci to tak robia, jednoducho, aby sa nezmýlili. Nejako som cítil, že v porote bude človek, ktorého si pamätám z prvého ročníka tej istej súťaže.
Súťaž som vtedy vnímal z pohľadu diváka a on sedel na jednej z porotcovských stoličiek. Nemal problém požiadať o mikrofón moderátora a pýtať sa neľahké otázky vystresovaných žiakov, ktorý popritom ešte mali svoju komunikáciu vopred pripravenú a náhodné ,,nové otázky“ ich zaskočili. A tak aj bolo. V deň súťaže som tohto porotcu zahliadol a pochvaľoval som sám seba, že som spravil dobre.
Časť súťaže prebehla už deň vopred – vo štvrtok, ale to bol len kratučký test. Ten sa dal zvládnuť, pokiaľ sa niekto káve venuje a neberie to len ako povinnosť. No a otázky sponzorov – minerálnej vody Mattoni, firmy Monin či mesta Prievidza sa dali zvládnuť ak si súťažiaci aspoň trocha prešiel ich históriu. Dôležitý deň bol však v piatok. Súťažiaci sa pripravovali od rána a ja som nebol výnimka. Všetko pripravené, všetko nachystané na plátach, môže sa ísť na javisko. Prestrel som stôl porotcom, prichystal si potrebný inventár na miešaniu drinku, prípravu oboch druhov káv, zdvihol ruku a dal tak najavo časomeračovi, že ma môže začať stopovať. Ani neviem, kde sa pominula moja tréma, jednoducho išiel som a robil som rad za radom. Popri práci som samozrejme rozprával a rozprával až ,,konečne“ prišli. Otázky. Čakal som ich a porotca sa začal pýtať. Najprv také klasické či mám rád kávu, kde som mal možnosť pracovať a neskôr aj také zložitejšie – akoby som si predstavoval vlastný podnik, kto mi je vzorom. Tie odpovede si pamätám a asi aj pamätať budem, pretože pri niektorých mi porotca začal aj sám tlieskať. Ale o tom som tu písať nechcel. Súťaž pokračovala ďalej a môj čas sa stále blížil ku koncu. Keď som konečne dorobil posledné cappuccino a chystal sa na miešaný drink, vtedy to prišlo. Pohľad na moje pripravené suroviny skoro prepálil sklo ginu v modrej fľaške. ,,Chýba mi jedna surovina“ som jednoznačne zahlásil uvedomujúc si, že som v dosť zlej situácii. ,,Čo teraz?“ V tom čase prišli slová od moderátora: ,,Tak nám ešte raz povedz názov svojho drinku.“ ,,Nie to nemôžem, lebo zistíte, ktorá surovina mi chýba.“ V tom mi jeden z porotcov (ten, ktorý so mnou udržoval komunikáciu počas môjho vystúpenia) zahlásil, že mám rýchlo vymyslieť nový názov. A tak mi nezostávalo v tej chvíli nič iné, len vymyslieť nový názov a aj nový drink. V priebehu pár sekúnd som mal v hlave úplne nový nápoj pozostávajúci zo štyroch surovín, ktoré som mal k dispozícii. V tom čase však na mňa doľahla taká tréma, že ani neviem kto, ale niekto mi doniesol moju chýbajúcu surovinu – čerstvú ananásovú šťavu. Povedal som si, že aspoň trocha z nej použijem do môjho ,,novovytvoreného drinku“… .
Okamžite po stopnutí času som vedel koľká bije. Že použiť čokoľvek s čím mi počas spustenej časomiery pomôže hocikto iní jednoducho nemôžem. Bolo to na diskvalifikáciu. Nervy? Neboli žiadne, veď to bola čisto moja chyba. Smútok bol za to dosť veľký. Neskrýval som slzy možno dve hodiny po mojom vystúpení na pódiu. Nemal som ich prečo skrývať. Každý, kto to chápe vie, prečo boli. Nikto však nechápal, že mi najviac bolo ľúto môjho mentora – mojej profesorky, ktorá sa so mnou viac ako dva týždne trápila pri príprave na túto súťaž. A ja som to pokazil jednou jedinou surovinou. Každý si v tej chvíli hádzal vinu na seba. Viem, že mi tak chceli pomôcť zo smútku ale nie som povaha, ktorá by to hneď zahodila za hlavu.
Je nedeľa večer, dva dni po súťaži a ja som sa cez to konečne preniesol. A práve pred písaním tohto článku som našiel obrázok so zaujímavým mottom Sometimes you win, Sometimes you learn. Povedal som si, že súťaž dopadla tak, ako to chcel niekto tam hore. A z časti to asi bolo správne. Mám na to dve vysvetlenia. To prvé je asi také, že moja škola bola spoluorganizátorom tejto súťaže a tak, keďže som vďaka diskvalifikácii nedostal žiadnu cenu (nehovorím že by som nejakú mal dostať ale takto sa rozplynuli akékoľvek šance), nevznikli ani žiadne reči o nejakom vybavovaní výhry vyššími ľuďmi.
No a to druhé vysvetlenie, ktoré vyplýva z motta. Niekedy vyhráte, niekedy sa naučíte. V tomto prípade som sa naučil. Niekto tam hore chcel, aby som svoju prácu bral vážne. Vždy, všade a za každých okolností. Že aj jedna jediná vec dokáže zmariť Vaše úsilie. A to nenarážam len na súťaž. Mám namysli skôr reálnu prácu za barom. Reálne služby hosťom. A preto sa od daného okamihu na súťaži budem snažiť (a stále snažím) vykonávať svoju prácu o 100% kvalitnejšie a profesionálnejšie. Pretože zákazník platiac si za služby si to naozaj zaslúži.
No a súťaže? Tak ako ma táto negatívna skúsenosť neodradila od záľuby k barmanstvu a káve (ale skôr motivovala robiť ju kvalitnejšie), tak ma neodradí ani účasť na ďalších súťažiach. Ak sa teda naskytne príležitosť.
