Len hlad na človeka

Minulý víkend som bol na ,,návšteve“ v susednom meste, v Martine. Konal sa tam totižto taký menší folklórny festival hudobníkov, a ako to už na takýchto akciách býva, okrem toho kultúrneho zážitku sa človeku uštedrí aj zážitok gastronomický. Teda iba pokiaľ ste na udalosti dlhšie a vyhladli ste. Zaujal ma na plagáte tzv. Rybársky kútik, kde miestni rybári varili tradičné Halászlé. Už dlho som toto jedlo chcel ochutnať, tak som sa tu toho nestránil a išiel som dotoho. Miest na sedenie bolo pomenej a tak sa stalo, že som sa pri stole ocitol so starším (asi) manželským párom, kde z dvojice muž pochádzal z juhu Slovenska. Nadávali na jedlo, ževraj toto pravé Halászlé nie sú, že je to iba akási rybia polievka. Sám som si ako Halászlé-lajk myslel, že toto maďarské jedlo je rybia polievka ale zistil som, že praví fajnšmekri tohto jedla sú proti tomu, aby sa Halászlé a rybia polievka významovo zlievali do jedného. A tak som sa pýtal, aký je medzi tým rozdiel. Vraj pravé maďarské (asi si dovolím povedať že až národné) Halászlé musia byť husté, niečo ako náš kotlíkový guláš, že nesmú obsahovať zemiaky, že musia byť veľmi červené od kečupu a dosť pikantné. Tak som ochutnal … . Moja umelohmotná lyžička sa ponorila a hneď bolo vidno ako je jedlo málo husté, lyžička sa vynárala a na nej bolo vidno zemiaky – opäť podľa mojich spolusediacich kolegov chyba, na ktorú som natrafil a to som ešte nemal ani jeden hlt. Dávam lyžičku do úst a síce nie som nadšenec pálivého jedla ale toto naozaj pálilo minimálne. Podľa správnosti mala sedieť ešte farba. Ako píšem, jedol som to prvý krát a tak som nevedel rozoznať že až akú červenú farbu to musí mať ale kolegovia sa opäť ozvali s tým, že to nie je ako by malo. Čo by som to bol za blogera, keby som to neodfotografoval, takže nech sa páči:

Halászlé (?)

 No a potom som si povedal, že poniečom cudzom musím ochutnať niečo domáce. Tak som sa vybral na halušky a pirohy do miestneho šenku. Šenok prekrásny, drevený, taký ten typický ako z nejakého starého filmu. Pozerám, dal by som si halušky aj pirohy, snáď sa bude dať na pol taniera tak a na druhú polku tak. A veru dalo sa a tým si ma získali. Keď mi jedlo doniesli, nie len že dobre vyzeralo na staručičkom tanieri ale ono aj veľmi dobre chutilo. Prečo tak zdôrazňujem, že dobre vyzeralo? No predstavte si krčmu, klasickú kde sa ožierajú starí chlapi, ktorí už nemajú čo robiť. No a teraz si k tej krčme predstavte, že tam varia. V Čechách úplne normálne ale u nás rarita. Tu však nie, veď si to pozrite:

Bryndzové halušky so slaninkou a bryndzové pirohy

  Na záver len dodám, že na ľudí treba iba poriadny hlad. Ja som bol hladný a tak som na Halászlé nadávať nemohol, jednoducho som jedol 🙂 ááá tí, čo chcú len kritizovať, nech idú niekam inam a nie na folklórnu udalosť, kde sa miestni nadšenci, dobrovoľníci snažia a nakoniec aj tak skončia s veľkou kritikou na ramenách.

Publikované
Kategorizované ako Jedlo

Od Samuel Chlpek

Cestovný ruch, hotelierstvo a gastronómia v podmienkach Slovenskej republiky mi nie je ľahostajná. Vždy som sa snažil hľadať akúkoľvek spojitosť medzi gastronómiou a marketingom. Jeho spojenie vie prinášať reštauráciám a hotelom nových klientov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.