Je niečo po šiestej hodine večer a spolu s frajerkou sa chystáme na večeru. Je zvykom ísť vždy do overeného podniku, v ktorom vieme, že všetko bude fájn. Od atmosféry, jedla, po prípadne riešenie problémov – ak by nejaké nastali. Dnes sme však od zvyku upustili a chystáme sa navštíviť, dalo by sa povedať že stále nový, podnik v Bojniciach.
Podnik sa nachádza na mieste bývalého reštauračného zariadenia Dobrá víla, do ktorého sme ako deti chodili s rodičmi. Väčšinou na zmrzlinový pohár za vysvedčenie. Po rekonštrukcii a zmene majiteľov tu však nie som prvýkrát. Čerstvo po otvorení som podnik navštívil a bol som uchvátený z jeho atmosféry. Preto výber miesta nebol úplne náhodný.
Dnes však zavládla úplná zmena. Panský Pivovar Bojnice – ako sa dnes reštaurácia volá, je úplne prázdny. Až na jeden stôl, ktorý sa však tiež už pomaly chystá preč. Nemám rád takúto mŕtvu atmosféru.
Prichádza nás objednať starší pán so šedinami. Vidno, že svoje čašnícke roky si už zažil kdekade. Zdvorilosť mu nechýba, dokonca používa príručník, čo je v dnešnej dobe dosť ojedinelé!
V reproduktoroch hrá hudba. Nie je to nič extra, predsa len nejaký hudobný televízny kanál prepojený do celého podniku. Prichádza však devätnásta hodina a tu nastáva zlom celej atmosféry…
Čašník prepína televízor na Televízne noviny na Markíze. A aj vďaka jeho vyššiemu veku mu pravdepodobne vyhovuje zvýšená hlasitosť zvuku, ktorá hrá vo všetkých reproduktoroch. Chvíľu čakáme, či je to len omyl. Nie. Dnes večeriame prvýkrát s televíznymi správami.
Možno by sme prepáčili aj ten jeden z dvoch krvávých steakov, ktoré sme dostali napriek objednaniu medium steakov. Možno by sme prepáčili aj neznalosť predávaného sortimentu u čašníka a následného sa pýtania u kuchára. Ale prepáčiť, že napriek obsadeniu reštaurácie jedným stolom – nami, si personál vytvára (alebo skôr ukončuje) atmosféru púšťaním televíznych novín do podmazu, to nie. Pripomínalo mi to staré podniky, ktoré som občas v minulých rokoch navštívil. V ktorých som pracoval počas praxí, a personál tu aj býval. Tiež si vytvárali akúsi domácu atmosféru pustením televíznych kanálov. No do nového podniku, ktorý je pekne zariadený sa to jednoducho nehodí.
Keď som brigádoval v začínajúcej kaviarni Cafe Cafe v Prievidzi, počet ľudí, ktorí prichádzali na šálku kávy bol minimálny. Pochopiteľne! Vyrastal tu podnik, ktorého ambícou bolo robiť dobrú kávu. Čo bolo naozaj veľmi ťažké vytvoriť po bývalom podniku, ktorého pointou bolo len zarobiť. A tak sa stávalo, že prvé dni som presedel na stoličke. No nikdy, naozaj nikdy som si nedovolil sadnúť či pustiť niečo nevhodné do televízie pri hosťoch. A to aj v prípade, že prišiel iba jeden a sám. Vždy som sa vcítil do situácie hosťa a snažil sa mu vytvoriť najlepšiu atmosféru. Aby tá pre neho obyčajná šálka kávy, bola tou najjedinečnejšou.
Asi nám naozaj zostáva chodiť po príchode domov, len do overených podnikoch.
