Od pätnástich rokov som na nohách. Kaviarne, reštaurácie, športové bary, kokteilové bary, hotely,… . Toto všetko som zvládol za päť rokov. S menším oddychom na nemocničnom lôžku a s hŕbou peňazí, ktoré som hneď po výplatách investoval. Do seba.
UPOZORNENIE: Tento článok môže miestami pôsobiť ako môj pracovný životopis.
Už od útleho veku ma nejako fascinovala gastronómia. Niekedy v desiatich rokoch som sa naučil zaliať ,,vynikajúcu“ Nesku mojej starkej a odvtedy to pre mňa bola rutina. Hľa! Môj prvý stret s ,,kávou“. 🙂
Prišla stredná škola, začal som pracovať u sesternici v kaviarni umývaním riadu a pod paľbou prísnych nariadení som sa naučil, že všetko to celé začína práve pri umývačoch. Pretože ak má niekto pracovať s obyčajným pohárom, ktorý nie je čistý a vyleštený, len ťažko sa pohne ďalej.
Nasledovali prvé odborné hodiny na hotelovej akadémii, prvé stretnutia so súťažami barmanského typu. Praxe (samozrejme tie dobré, ktoré stáli za to; napr. Grand Hotel Permon) a prvé súkromné akcie. Neviem ani len spočítať, koľko hodín som strávil na nohách v praktickom živote môjho remesla. S každou brigádou prišla aj odmena. Snažil som sa robiť, čo mi bolo povedané. Najrýchlejšie a najlepšie ako som vedel. A s tým prichádzali skúsenosti, so skúsenosťami ďalšie ponuky… a s ponukami väčšie peniaze. Počas strednej školy, niekedy v strede môjho štúdia, som si vedel na obyčajného študenta naozaj slušne zarobiť! A všetko som odkladal.
Prišla špecializácia
Keď prišla ponuka na odbornú stáž v Záhire, o ktorej som už niekoľkokrát písal, pričuchol som prvý raz k profesionálnej káve. Odvtedy som vedel, že práve toto bude ,,moja šálka kávy“, a že už sa asi ťažko od nej odpútam. Otváranie nových podnikov v Prievidzi ma lákalo vždy zdokonaliť tú časť mojej odbornej profesijnej stránky, ktorú som vedel najmenej. Umývač, čašník, barman, barista. A niekedy všetko v jednom. Lebo mojou zlou (alebo dobrou?) vlastnosťou bolo spraviť si radšej všetko sám, s dôverou, že to bude na stodesať percent. Tým nechcem povedať, že to tak aj vždy bolo. Každý predsa máme svoje dni… .
Pláca rástla a ja som prestal odkladať. Začal som míňať. Investoval som do seba. Kúpil si aeropress ako prvú metódu filtrovanej kávy. Kupoval kávové balíky s pohľadom mojej rodiny – ,,či mi nešibe posielať si praženú zrnkovú kávu z Komárna, keď v Jednote je jej habadej“. Vtedy to ešte nechápali. Dnes vedia. Prvý väčší obnos som minul na Bonavitu. Tak drahú rýchlovarnú kanvicu mať doma bolo naozaj jedinečné. Nepotreboval som to, no pomohlo mi to. Ďalšie pomôcky – mlynčeky ručne, neskôr elektrické, kufrík, špeciálna váha z Japonska, špeciálne japonské poháre a ďalšie barmanské a baristické náčinie. Toto všetko ma stálo peniaze, na ktoré som sa snažil zarobiť si vlastnými rukami. Učil som sa mlieť, čistiť, zalievať a pripravovať čo najlepšiu kávu.
Súťaže, ktoré ma vždy posunuli
Školské súťaže mi otvorili oči. Boli také, ktoré žiaľ boli skorumpované. Potom boli také, ktoré ma možno stáli umiestnenie kvôli chybám – ale to sa už nedozvieme. No dôležité bolo, že z každej chyby som sa snažil poučiť. Potom prišla Slovenská Aeropress Kompetišn v Nitre, ktorú som skoro s nulovými poznatkami o káve, vyhral. Pretože som pripravil kávu tak, ako som si ju pripravoval doma. Jednoducho a ľahko, tak aby mi chutila. A chutila aj porote. Všetky moje úspechy, a najlepšie že aj neúspechy, ma posúvali dopredu. Samozrejme nebyť tých správnych ľudí (áno, napríklad aj na škole, ktorí patrili k tým najhlavnejším spúšťačom gastronómie v mojom živote), dnes by som robil, ani neviem čo. Samozrejme, spoznal som množstvo ľudí – profesionálov a plnil sa radami, tipmi a trikmi. Už som si mohol v Prievidzi vyberať, kde chcem brigádovať.
A ozaj, začal som písať! Blog som založil niekedy v roku 2013, vtedy som bol rád, keď som mal 10 návštev za mesiac, aj to bolo päť z nich mojich. Dnes je toto číslo dvestonásobne vyššie a občas sa zasmejem, keď natrafím na článok z minulých rokov.
V roku 2015 som už o čosi odborne povyrástol a dostal som ponuku usporiadať prednášku o filtrovanej káve v Prievidzi. Nervozita bola a ja som sa dával do kľudu, že veď nepríde až toľko ľudí. Nakoniec prišlo okolo 50, s čím som vôbec nerátal. Bol som však rád, že káva ľudí baví, a že som im mohol povedať to, čo som vedel ja. A miestami aj so zložitými otázkami, no prednášku som zvládol.
Nie. Toto všetko nie je chválenie sa. Toto je len úkaz toho, že keď sa chce, tak sa dá. Chcel by som týmito pár slovami dať študentom odborných škôl zameraných na gastronómiu dôkaz, že hoc dnes nie som vypracovaný na vysokej pozícii, môžem robiť to čo ma baví. Umožňuje mi to napríklad aj moje aktuálne zamestnanie v jednom z najlepších slovenských podnikov so špecializáciou na kávu. A hoci nie všetky dni boli ružové, hlavne v časoch keď som to s prácou prehnal, a oddýchol si s ochrnutou tvarou na nemocničnom lôžku, väčšina z nich mi priniesla neskutočný úžitok. Samozrejme s peniazmi, peniazmi zarobenými mnou, a investovanými do mňa. Do všetkého čo som kúpil, len aby som bol zajtra lepším ako dnes.
