Čašník a jeho práca

Práca čašníka je naozaj veľmi zložitá vec. Poznám ľudí, ktorí hovoria, že by za také malé peniaze otročiť nikam nešli.

U veľa ľudí, ktorí reálne pracujú za barom, za espresso strojom, či dennodenne behajú po tých najväčších rajónoch v podnikoch na Slovensku, je to predovšetkým o tom, že ich práca baví. Áno, nájdu sa aj tí, ktorí musia robiť a jednoducho si nemôžu vyberať, lebo musia platiť dlhy, účty a iné povinné výdavky. Ja zatiaľ tieto problémy riešiť nemusím, som študent a tak si väčšinu, čo zarobím ušetrím na horšie časy. Tým pádom mám aj viac času pozorovať ako taká Slovenská gastronómia vyzerá. Od ľudí čo ma zamestnávajú, mojich kolegov či hostí. Všetky tri zložky sú veľmi dôležité a vplývajú na psychiku pracovníkov počas pracovnej doby.

Ak sa nejakým spôsobom pokazí správanie zamestnávateľa (majiteľa, vedúceho či zodpovedného vedúceho) vždy sa to dá nejako urovnať. Zamestnávateľ je nervózny, skôr či neskôr sa ospravedlní, zlepší sa mu nálada alebo si jednoducho zamestnanec bude myslieť, že šéf chce pre zákazníka len to najlepšie a tak to pochopí. Lepší prípad je, ak je zamestnávateľ v kamarátskom vzťahu so zamestnancom. Tam je však zase riziko, že si tak pracujúci bude viac dovoľovať.

Keď sa pokazí správanie zamestnancov, je to o niečo horšie. Napätá atmosféra je to najhoršie počas pracovnej doby. Viem to a to reálne pracujem pár (málo) rokov. Pri kolegiálnej hádke viazne vzájomná komunikácia a dopláca na to jedine hosť. Vidieť z poza stola ľudí z personálu, ktorí sú mrzutí, nahnevaní, nedajbože si ešte aj zanadávajú na seba, tak to by som ako hosť nezvládol.

Predchádzajúce dva prípady som popísal tak trochu narýchlo. Chcem sa venovať skôr tomu tretiemu prípadu. Keď personál vytočia hostia. Veľa ľudí si povie, že čašníka hosť nemá čo rozčúliť, veď predsa vďaka hosťovi čašník žije. Z časti je to pravda, ale to by sme museli mať samých slušných hostí, pretože, povedzme si to na rovinu, nie každý hosť je z tých, ktorí si objednajú, či poprípade ľahko komunikujú s personálom o všednom dni. Mám možnosť reálne pracovať za barom počas noci, počas dňa pri espresso stroji ale aj na akciách, ktoré niekedy začnú ráno a skončia v skorých ranných hodinách nasledujúceho dňa. Sú hostia, ktorí prídu, nechajú si poradiť pri výbere drinku, kávy alebo sa spýtajú, čo všetko na danej akcii ponúkame. A potom je tu tá druhá strana hostí, tí, ktorí nás – personál trochu vytáčajú. Tí, ktorí sa opijú a dovoľujú si na nás (väčšinou na akciách, pretože správny barman nikdy nedovolí aby sa zákazník spil do nemoty). Chodíte ich upozorňovať že toto si nemôžu dovoliť, že tu už prekračujú medze a oni Vám len s ľahkosťou povedia, že oni môžu, že sú najlepší kamaráti/susedia/rodina organizátorov akcie. A vy ako človek, ktorý má byť neutrálny, nevyvolávať konflikty a má navyše vyriešiť danú situáciu v prospech pokynov, ktoré dostal a ktoré musí ako platený zamestnanec dodržiavať, máte ťažkú úlohu. Hádať sa s opitými ľuďmi je ako hádzať hrach na stenu, to sa absolútne neoplatí. Potom je jediným riešením zájsť za organizátorom, ktorý by mal situáciu vyriešiť. Práve on si môže dovoliť hosťa upozorniť, stanoviť mu dôležitejšie podmienky či ho rovno z akcie vyhodiť. To však nie je také jednoduché, môže sa stať veľké množstvo situácií, kedy organizátora nenájdete, nenachádza sa na akcií či sa nachádza ale dostatočne spoločensky unavený.

Situácia, kedy Vás hosť naštve priamo v prevádzke sa môže vyhrotiť až tak, že sa hosť bude na Vás stažovať. Zákazníci si jednoducho dovoľujú a sú si vedomí toho, že kvôli ním tam ten personál je a tak si to ,,môžu“ dovoliť. A pritom to nie sú žiadne bontóny správania sa v reštauráciach či baroch, je to jednoducho o tom, ako sú hostia vychovaný. Keď príde hosť, posadí sa na bar, dá o sebe vedieť štýlom ,,Hej, sprav mi toto a toto“, je to akoby ste prišli do banky, sadli si za jeden zo stolov a v tej komornej situácií by ste povedali: ,,Hej, daj mi na účet viac peňazí!“. Možno trochu preháňam ale mne to tak vyznie. Zákazník (hosť) by si nemal dovoliť tykať personálu, pokiaľ sa nepoznajú. Hostia na Slovensku by sa mali naučiť, že personál je niekto, že sú v ňom skryté poznatky o všetkom, čo predáva, že aj on sa môže zmýliť a že je to pritom úplne obyčajný človek, ktorého nikdy nevidel. A to nehovoriac o tom, že by sa mali zákazníci naučiť používať základné frázy ako prosím, ďakujem, a iné.

Ľudí jednoducho nenaučíme a ak aj takýchto chceme poúčať (samozrejme slušne), obráti sa to aj tak v náš neprospech. Každopádne by sa personál pri takýchto typoch hostí mal jednoducho usmiať, nerozčúliť a s chladnou hlavou odpovedať diplomaticky a tak isto aj situáciu vyriešiť. A v hlave, nech si už čašník myslí čo len chce…