Ani nie tak doslova koniec. Len som v akomsi strede môjho štúdia, kedy končím s odbornými predmetmi. Nasledujú dva roky viac-menej administratívy ale zhodnotiť by som chcel tie predošlé tri.
Písať o tom ,,ako si dodnes pamätám prvý deň na strednej škole“ je až moc nostalgické. Skôr by som spomenul, aké je študovať presne to, čo Vás baví a počas štúdia sa vyprofilovať. Áno, som študentom Hotelovej akadémie, čo znamená že som pričuchol obsluhe a zároveň aj príprave pokrmov ako z teoretickej časti, tak aj z praktickej. Ale ako tak pozorujem okolitý svet, vždy sa ľudia dostanú z týchto dvoch strán len na jednu. Nikdy nezostanú v strede, vždy sú k niečomu bližšie. Tak to je aj so mnou…
Bol november (či december?) 2012, pár mesiacov pred prvým ročníkom barmanskej súťaže na našej škole. Kalina Cup 2013, barmanská súťaž v príprave nealkoholických long drinkov. Vtedy som sa s maximálnou skromnosťou spýtal osoby, čo ma učila predmet Technika obsluhy, či by sa mi aspoň na pár minút venovala ohľadne miešaných drinkov. Nepýtal by som sa jej, keby som nevedel, koľko rokov sa v minulosti venovala barmanom a súťažiam. Vedel som, že práve ona bude tým správnym človekom, ktorý mi pomôže sa vyprofilovať. Bola to prvá súťaž, ktorú som odmiešal s trasením rúk, s veľkým rešpektom pred každou jednou surovinou a o ktorej som napísal svoj prvý článok tu na svojom blogu. A to bol spúšťač. Ozval sa Ľuboš Rácz (Záhir coffe & drinks Nitra), ozval sa Šaban Ristemovič (odborný riaditeľ Bar Magazine). Spoznal som Stana Vadrnu, Laca Piljara, a desiatky ďalších ľudí, ktorých mená obyčajným čitateľom nepovedia nič, pretože práve oni pracujú reálne za barmi, nevytŕčajú sa moc a pripravujú tie najlahodnejšie miešané drinky a tú najlepšiu kávu na Slovensku. A zase len narážam na toho prvého, prvého človeka – človeka, ktorý mi povedal ,,áno, pripravím ťa na prvú súťaž“. Začala ťahať lano a s ním ťahala aj mňa. Aby som videl všetky pozitívne aj negatívne stránky nie len barmanstva. Sama dobre vedela, čo je zlé a čo je dobré. Bola nestranná a snažila sa to nalepiť aj na mňa. Nekritizovala nikdy nič nahlas, len medzi štyrmi očami mi povedala, čo by spravila inak. Hodiny strávené radami, ako čo robiť najefektívnejšie, ako sa správať na pracovisku, k hosťom či úplne základy ako nosiť taniere, z ktorej strany nalievať. Za dva roky prišli aj negatívne rozhovory, kedy som sa na jednej zo súťaži správal povýšenecky a namyslene. Spravil som to len raz ale rozhovor, ktorý som od nej dostal sa mi bude prehrávať po zvyšok môjho života, vždy keď budem pracovať za barom. Už teraz na to myslím, keď vchádzam do práce dverami pre zamestnancov. Bolo to z mojej strany podrazenie nôh človeku, ktorý do mňa vkladal nádeje a všetky svoje know-how. Dnes však viem, že to bola najväčšia chyba, ktorú som kedy spravil. Ale poučil som sa.
Poviete si, že sú to samé zbytočnosti. Pre mňa však iný rozmer, akým odvtedy beriem svoju prácu.
Nemám 50 rokov, za barom som neodmiešal niekoľko stoviek tisíc hodín a už vôbec som nezažil desiatky ér, ktoré by som mohol hodnotiť. Jednoducho som napísal to, čo som reálne cítil. Lebo na jednej strane viem, že pokiaľ dnes študent neštuduje aj sám, nedokáže veľa. Ľudia sú všelijakí a nech si už zoberú z tohto článku čokoľvek, ja som sa takto verejne chcel poďakovať. Jej.
Vďaka :-))
