Popravde, ani neviem ako začať. So slabšou psychikou aktuálneho diania sa odhodlávam napísať niečo, čo malo byť vonku už dva roky dozadu. Vlastne, ono sa to nikdy nemalo stať a tým pádom by nemalo byť ČO vonku. Poďme na to…Ak by som o sebe verejne prehlásil, že sa cítim byť úspešný, pravdepodobne by viac ako trištvrtina ľudí túto formulku pochopila negatívne. Že sa chválim alebo tak nejak. Ale zoberme si to takto: Mám 21 rokov a v tomto mladom vysokoškolskom veku som si dokázal za pomerne krátke obdobie vybudovať čítanosť článkov u veľkej skupiny ľudí. To znamená, že úloha influencera – teda mienkotvorcu sa napĺňa. Minulý rok som sa umiestnil v rebríčku TOP 10 slovenských blogerov v oblasti gastronómie, čo mi neskutočne otvorilo cestu voči rôznym spoluprácam. Menovať všetkých by bolo nepraktické, no je pre mňa cťou robiť s veľkými svetovými hráčmi ako sú BMW Group Slovakia, Nuova Simonelli Group alebo zastupovať pre Slovensko austrálske značky KeepCup a Acme&Co. Určite by tu bolo vhodné spomenúť aj ďalších, ale toto nie je ďakovná reč. Toto je postupné sypanie si popola na hlavu za posledné roky.
Všetko sa to pritom začalo na hotelovej akadémii, kde som sa ako nesmelý prvák alebo druhák opýtal vyučujúcej, či by ma nepripravila na vnútroškolskú súťaž. A teraz sa vykašlime na predsudky – či som miešal s takým alebo onakým sirupom, či by ten drink bol dnes trendy alebo nie, jednoducho v tom čase to bolo pre mňa to najviac, čo som dokázal: Postaviť sa na javisko a s roztrasenými rukami nalievať smotanu do sklenených odmeriek pri pohľade mnohých spolužiakov a taktiež aj cudzích ľudí. Ozaj, veď vlastne táto súťaž odštartovala aj tento blog. Pri tejto príležitosti vznikol jeho prvý článok.
A potom prišlo mnoho ďalších súťaží, náročnosť sa zvyšovala a vkladanie nádejí do mňa tiež.
Keby však nebolo jednej osoby, dnes by som pravdepodobne nebol nikto. Nedokázal by som sa dostať k tomu čo robím, nenavštívil by som ani jeden luxusnejší hotel na Slovensku. Jednoducho by som pravdepodobne stál v priemernejšom podniku ako čašník a drel s plátom na ruke denné zmeny. Tým človekom je práve PaedDr. Kvetoslava Ďurčová, učiteľka odborných predmetov na prievidzskej hotelke. Na mojej škole.
Namyslení polobohovia
Hej, takí sme boli. V prvom ročníku bojazliví, no s postupujúcim vekom a skúsenosťami, ktoré nám odovzdávali naši učitelia, stále viac a viac nevďační a hrdí. Hrdí na to, že to je iba NAŠOU snahou! Zrazu odsudzujúci všetko, o čo nás od istého prelomu chceli ďalej naučiť. Opovrhujúci starými metódami v obsluhe a kuchyni a tvárou otáčajúci sa voči tým, ktorí do nás v začiatkoch vkladali najväčšie nádeje. Nebol som iný.
Toto píšuc so slzami v očiach, lebo to nie je ľahká situácia, som presne to isté spravil jej, tej najpovolanejšej, tej, ktorá mi v oblasti odbornosti dala všetko čo mohla. Tej, ktorá mi v môj prvý súťažný deň darovala sklenené odmerky, ako základ toho, že raz zo mňa môže byť dobrý barman, dobý gastronóm, dobrý človek. Tej, ktorá sa v deň smrti svojho rodiča dostavila na moju súťaž, aby ma podporila a skontrolovala pripravenosť, hoci sa snažila zakryť smútok a žiaľ, aby ma pred výstupom psychicky nerozhodila.
To čo mi ona povedala, si dodnes držím v hlave. Bol som asi tretiak a súťažil som presne na tej istej súťaži, kde som odvtedy dva roky dozadu začínal. Spravil som jediný, pár sekundový výraz mimikou, ktorý nebol vhodný a dostal som poriadne prečistenie žalúdka. Tie slová, ktoré vtedy boli voči mne vyslovené si dnes prehrávam vždy, keď vstupuje hosť do dverí a ja sa mu zdravím. Bol to jemný úškrn, ktorý som spravil pre potrebu kamery, a tým ukázal pretvarku , ktorú som po dotočení hneď schoval. Mysliac si, že tým niekoho ohúrim, som tým práveže, naopak, iba niekoho sklamal. Ju.
Ja som si z toho zobral ponaučenie a išiel ďalej. Ale asi som nepochopil pointu. Zobral som si len to, čo sa mi hodilo. O dva roky neskôr som tejto osobe uštedril extrémnu podpásovku, keď som v reakcií na zlepšenie podmienok praxí vydal von článok s neadekvátnymi podmienkami, ktoré sme si tam zažili. V tom čase mala táto osoba v plnej pôsobnosti túto časť vyučovacieho procesu.
Bol som už zo školy von, mával maturitným vysvedčením a nadšený z toho, že som sa dostal na vysokú školu som zo seba vydal všetko hnev, neuvedomujúc, že tým uškodím práve tej osobe, ktorá ma z dieťata postavila na reálne nohy praxe. A to bol koniec. Tam sa pretrhla naša komunikačná sieť, a ja opantaný vysokou čítanosťou kritizujúceho článku som sa na ňu doslova vykašľal. Hoci som jej tým spôsobil nemalé problémy v práci a asi extrémne sklamanie, aké mohla zažiť. Pretože o nej bolo známe, že žila pre školu, pre svojich žiakov…
Dnes som dospel?
,,Samo a to čo ťa napadlo sa teraz k tomu vrátiť?“ No ktovie. Svedomie? Dospelosť? Alebo iné okolnosti, ktoré sa mi teraz dejú? Neviem. Nie je to gesto, ktoré by ma teraz napadlo. Už dva roky rozmýšľam, ako sa tejto osobe ospravedlniť. Už dva roky podľa toho, že som to nedokázal nijak riešiť cítim, že som bol absolútne nedospelým človekom s inteligenciou hlboko na bode mrazu. Nedokázal som sa jej pozrieť do očí, nedokázal som sa jej ospravedlniť, nedokázal som jej ani len napísať.
Čo vlastne týmto článkom chcem povedať? Skúste si z neho zobrať ponaučenie. Myslím, že sa v tej hŕbe písmenok dá niečo nájsť. Nie som Dalajláma ani Matka Tereza aby som rozdával múdrosti – ,,Robte to alebo tamto!“…
Ospravedlniť sa by ma nič nestálo, iba jedno slovíčko. A preto, sám ponaučený z vlastnej skúsenosti dnes viem, že ak hocičo hocikomu neúmyselne (alebo zahľadene na vlastný prospech) spravím, musím to napraviť opäť len sám a čo najskôr. Lebo nikdy neviete, kedy je neskoro na vyslovenie jedného slova. Slova PREPÁČTE.
A po dlhej premlčanej dobe je pochopiteľné, že to ten človek predsa len nemusí prijať. Má na to právo.
Iba to som dnes chcel…
Páčil sa vám tento článok? Prihláste sa na odber podobných!
Nie, nebudem vás otravovať blbosťami. Iba vždy, keď uznám za vhodné, dám vám vedieť o novom článku na mojom blogu. A ak vás to bude otravovať, jednoducho sa z odberu odhlásite. Nič viac a nič menej. To je fér, nie?
[mc4wp_form id=“1784″]
