Popri návšteve Prahy, hlavného mesta Českej republiky, sme sa okrem Prague Bar Show vybrali aj do okolitých barov. Nie, nemám namysli nejaké pajzle zašité v treťotriednej uličke. Zo sociálnych sietí a z rozprávania top barmanov som poznal pár pražských barov, ktoré vraj fakt stoja za to.
Keď sme v prvý večer dorazili z Novoměstskej radnice na hotel, dlho sme rozmýšľali, či ísť spať a pripraviť sa na ďalší deň plný seminárov alebo si ešte niekam vyraziť. Po pár hodinách oddychu na hotelovej izbe sme sa však rozhodli, že sa vyberieme na druhú stranu Prahy a navštívime dva známe a top pražské barové podniky. Prvým bol Bugsy’s bar. Objednali sme si u čašníčky dva krát rum. Nie moc drsný, skôr so stopami vanilky, takže viacej sladší. Priniesla nám Sailor Jerry spiced rum. Nebol zlý, pil som ho prvý krát (aj keď doma mám jeho plnú fľašku, ktorú mi doniesla kamarátka z Ameriky). Atmosféra nás však neupútala. Podnik plný síce bol, ale zo skorou rannou hodinou, v ktorej sme ho navštívili tu bolo aj plno už podgurážených ľudí. Jednoducho, hľadal som podnik, kde atmosféra bude kľudnejšia a pre mňa priateľnejšia. Zaplatili sme a vybrali sme sa za pomoci aplikácie Foursquare a máp v našich smartfónoch (podľa ktorých sme uskutočňovali väčšinu našich ciest po Prahe) do neďaleko vzdialeného Tretter’s New York Baru.
Ani sme v podstate nevedeli, že sme už pri ňom, keby nás neupútal koberček s nápisom tohto podniku. Vstúpili sme do miestnosti. Vstup bol oddelený polozatiahnutým závesom a pri ktorom stál muž v čiernom obleku (treba podotknúť, že v každom lepšom bare v Prahe, či to bol Bugsy’s, Tretter’s alebo Angel’s bar, stál pri vstupe niekto, kto by mal včas vyriešiť situáciu pred bitkou medzi hosťami alebo inými neresťami, ktoré do slušného podniku nepatria). Po prejdení za vstupný záves som hneď vdýchol tú atmosféru. Dlhý bar, plne obsadený a tých pár stolov mimo tak isto. Ale hneď sa nám personál začal venovať. Spýtal sa nás, či si chceme sadnúť za stôl, vraj jeden majú voľný, alebo k baru. Povedali sme že k baru, predsa čím bližšie k barmanom, tým lepšie. No a po usadení nám predložili ponuku, ktorá bola spracovaná do knihy. Síce bola už trocha opotrebovaná, či to však bol zámer alebo len dlhoročné používanie, neviem. Každopádne sa mi to aj také opotrebované páčilo. Po krátkom čase sme si však nechali poradiť od barmana. A keďže sme pili spiced rum v podniku pred tým, chceli sme odporučiť niečo super geniálne sladšie z rumového portfolia aj tu. Samozrejme že aj cenovo prístupné, nehodlali sme vyhodiť niekoľko tisíc za pohárik rumu, aj keď určite by to stálo za to. Barman nám ponúkol akýsi rum, ktorého názov som celkom dobre nepočul. Zistil som ho až neskôr, keď nám servíroval druhý pohárik. Don Papa. Tak znelo jeho meno. Pre rumových znalcov a odborníkov možno ani nie rum, pretože chutil veľmi ale že veľmi sladko. V ústach ako likér, no jeho koniec už bol po rume trocha cítiť. Mne však vyhovoval naozaj do bodky. A dokonca nebol ani drahý, na internete sa v predaji pohybuje za cca 30 eur (± 5). K rumu sme si dali aj Coca Colu. Neviem, jednoducho som zaťažený na Cuba libre a aj keď sme to v tomto prípade nemiešali v jednom pohári, vždy to je dobrá kombinácia. A nech si odborníci hovoria čo chcú, každý si ten svoj dúšok vychutná tak, ako to má a s čím to má najradšej. Treba však pripomenúť, že sme sa neprišli opiť (či hulvátsky povedané ožrať). Prišli sme si vychutnať atmosféru a kvalitu. A tú sme naozaj doslova žrali.
Barmani pracovali na 150 percent. Oblečení boli v bielych rondónoch s vreckom, v ktorom bolo pero. Zástera biela. Nepracovali tú mladí ľudia, asi iba jeden či dvaja. Ostatní v strednom veku a vôbec mi to neprekážalo. Toto predsa nebol diskotékový bar, kde mali spraviť peňažný obrat tým, že sa nejaká zlatokopka platonicky zaľúbi do personálu. Nie. Tu obrat robili kvalitou, presnosťou a povedal by som, že aj použitím Sprezzatury, ktorá tu bola uplatnená dokonale. Situáciu dotváral samotný štýl podniku. Starý bar v New Yorku. A tým pádom mi nevadila ani značka kolového nápoja od firmy Coca Cola. Tak ako tento bar dýchal históriou, tak aj táto firma má svoje historické obdobie a spolu mi to vytváralo úžasnú dokonalosť. Ani nevieme ako, zostali sme do záverečnej. Sedeli sme na bare, keď už podnik zíval skoro prázdnotou. Zostalo tu len pár ľudí. Niektorí mali viac vypité, niektorí menej ale stále tu bola tá atmosféra. Nikto po nikom nekričal, hudba neprehlušovala prostredie a tak nikto nemusel kričať. A vlastne, hudba už ani nehrala. Vypli ju a jednoducho dali najavo, že dnes sa zábava končí a pokračuje v rovnakých hodinách zajtra.
Počas celého večera nás ani len nenapadlo použiť telefón a hľadať nejaké wi-fi pripojenie – tak ako to je v dnešných podnikoch módou. A teraz, po vypnutí zvuku sa jeden z hostí, ktorý sedel na bare pri mne spýtal, či tu majú wi-fi. Na to barman sebavedome povedal: ,,Nemáme wi-fi, u nás se jenom pije“. Rozosmialo nás to a bolo to jednoduché, dokonalé vysvetlenie, ktoré mi akosi napovedalo, že tu sa zameriavajú na komunikáciu, Či už vo forme hosť vs. hosť alebo hosť vs. personál. Zaplatili sme a pomaly sme sa vybrali na hotel. Cesta však bola obtiažna – s asi troma prestupmi a čakacou dobou medzi nimi cca 20 minút sme sa túlali nočnou Prahou. Nebolo nám všetko jedno, keď nás električka zaviedla za Vltavu, kde sme čakali na ďalší spoj. Nakoniec sme však (už aj vďaka moderným internetovým vymoženostiam dorazili na hotel).
Druhý večer sme sa opäť vybrali do Tretter’s baru. Už sme boli traja a objednali sme si opäť Don Papa rum. Neskôr sme však prešli na miešané drinky. Mne pripravili Mai Tai z rumu, ktorý mi tak v tomto podniku veľmi chutil a po ňom aj Planter’s Punch s rovnako použitým spiritom. Oba drinky boli vynikajúce a dotvárali atmosféru starého baru. Ani som si nevšimol, že hneď vedľa mňa sedí známy kuchár Jaroslav Žídek. Už pri odchode sme sa s ním dali do reči a naozaj dobre sme si pokecali. Pozval nás na seminár, kde sa predstavia tí najlepší svetový kuchári, ktorí sú držiteľmi Michelin stars. Kvôli rezervovaným lístkom na vlak sme však už túto akciu nestihli, naviac by sa nám neoplatilo kupovať lístky na túto akciu, keď by sme tam boli iba pár hodín. Jara Žídeka sme pozvali do Prievidze, sám nám povedal, že to tam pozná a prezradil, do ktorého podniku chodí rád (je to v Bojniciach! ;-)). Hovoríme, že ak bude na Slovensku, nech sa zastaví. ,,Já žiju na Slovensku, tady jsem jen na dovolené,“ odpovedal nám s humorom. Rozlúčili sme sa, spravili sme si s ním fotku a odišli na hotelovú izbu.
Tretter’s New York Bar v Prahe je pre mňa určite No. 1 barom v Českej republike. Kvôli atmosfére, prístupu personálu, jeho vedomostiam a vôbec kvalite podaných nápojov a servisu spiritov. Ak budem niekedy v Prahe, určite sa sem ešte vrátim…
Ďalšie fotografie:
foto: Samuel Chlpek; video: youtube.com
1 komentár