Zcukril som Espresso!!! …

Zcukril som. Áno, je to tak. Občas aj mne ujde lyžička s cukrom do kávy. Pýtate sa, ako je možné že práve mne? Za všetkym zlým sa skrýva kúsok dobrého.

S cukrom to nepreháňam. Teda, odnaučil som sa cukriť čaj a v poslednom čase už nepijem ani sladké vody. Občas však dostanem pozvanie do kaviarne a nie je nič neobvyklé na tom, že si vypýtam jedno espresso. Nie všade však robia kávu, ktorá mi chutí. A niekedy proste nejdem do podniku primárne za mojimi chuťovými preferenciami, ale za stretnutím, pracovným jednaním alebo tak podobe.

Cukriť? Občas mi nič iné nezostáva

Ak sa v kaviarni nachádza výberová káva, ktorú mi pripravia cez alternatívne metódy alebo v espresse, cukru sa nedotknem. Pretože chuť tejto kávy je pre mňa nirvánou. Vychutnávam si ju od prvého do posledného dúška a snažím sa v nej hľadať zaujímavé chuťové preferencie.

Ak však vidím espresso pripravené z prepraženej talianskej zmesi, nastáva v mojom rituáli menší zvrat. Horkosť prebíjam cukrom. Je v tom ale menší háčik.

Vysypem, nemiešam

Do talianských espriess vysypem cukor (max. jednu lyžičku, častokrát i menej) na vrch krémy. Tá ju následne pohltí a padne cez kávový extrakt na dno šálky. Potom však už nápoj nemiešam, ale priamo ho začnem piť.

Mnoho ľudí, ktorí ma poznajú sa na mňa neveriacky pozerá a nechápe, ako si môžem sladiť kávu.

Robím to z dvoch dôvodov. Tým prvým je že horkosť, ktorú ja nemusím, zjemním cukrom. Pravdaže samotným pitím sa raz dostanem na dno šálky, kde ma čaká sladkosť z cukru, ale dovtedy je pre mňa nápoj ako tak piteľný. Druhým dôvodom je príval energie. Ak sa nechystám práve spať a talianské espresso pijem vo večerných hodinách, cukor naviac mi pomôže s prívalom energie do tela a som tak na dve hodiny vopred nabudený.

Nepreháňam to, to sa zas nebojte

Nepijem však takéto espressá na dennej báze. Dá sa povedať, že len sporadicky. Ak som v Bratislave, viem presne, kde a čo navštíviť, aby som pri káve zrelaxoval a nemusel riešiť otázku ,,potláčania horkosti“. Ak som doma, vždy mám po ruke balík čerstvo napraženej výberovej kávy, takže to istí filter. Ak sa však ocitnem na mieste, kde ma nemá aká kaviareň ohúriť, siaham po cukrovom riešení a… zcukrím (zhreším).

Možno je na mieste otázka: ,,Prečo pijem kávu aj tam, kde mi nechutí?“

Zo zvyku. Zo zvedavosti. Jednoducho sa káva stala mojim kúskom života. Častokrát ju pijem len preto, že mi chýba jej chuť. A veľakrát, a to platí hlavne pri taliaských espressách, si ju doprajem zo zvedavosti. Vždy ma zaujíma, ako to zvláda tá či oná prevádzka. Ak kávu pijete pravidelne, cítite, či sa o jej background niekto stará. Či čistí stroj, rieši, ak počuje že sa niečo zlé deje s mlyncom a či nestláča gombík na kávovare zo zvyku. Z jednej šálky kávy sa toho dá vyčítať až až.

V neposlednom rade si občas dám zmesové talianské espresso aj z historického dôvodu. Veď taliani sú akýmsi začiatkom na dlhom povraze kávovej scény vo svete. Tam sa to začalo, tam sa to vyvýjalo a z tade to pokračovalo ďalej. A možno práve preto ľudí pijúcich talianské espresso neodsudzujem.

Zdroj fotografie: foodiesfeed.com

Páčil sa vám tento článok? Prihláste sa na odber podobných!

Nie, nebudem vás otravovať blbosťami. Iba vždy, keď uznám za vhodné, dám vám vedieť o novom článku na mojom blogu. A ak vás to bude otravovať, jednoducho sa z odberu odhlásite. Nič viac a nič menej. To je fér, nie?

Leave a Comment