Prečo sa v poslednom čase stretávam s tak vysokým počtom nespokojných čašníkov? Nadávajú že musia nosiť tácku alebo mať vlasy v cope. Alebo len tak hromžia, že je ich práca ťažká. Sú to pritom rajónoví čašníci pracujúci na zmeny. Kde je problém?
Vynikajúcou skúsenosťou pre mňa bolo obdobie, kedy som mal možnosť pracovať v hoteloch. Ešte o to viac to bolo super, že sa to dialo v začiatkoch mojej gastronomickej kariéry. Vtedy sa v človeku, tak ako pri akýchkoľvek iných aktivitách, vytvárajú návyky. Je preto veľmi dôležité, aby boli tieto prvé chvíľe čo najprofesionálnejšie, aby vyformovali budúcnosť pracovníka – čašníka do ďalších rokov.
Samozrejme, nie je jedno, kde začínate. Osobne som mal možnosť v 15 rokoch pracovať v jednom z najlepších hotelov Slovenska v tej dobe. Patril (a dodnes aj patrí) do Českej hotelovej siete. O to viac bola práca precíznejšia. Ak ste súčasťou personálu hotela spadajúceho do medzinárodnej siete, musíte spĺňať isté štandardy, aby ste sa tam udržali. A to má potom za následok i marketingový efekt. Ľudia prídu radšej do hotela patriaceho známej hotelovej sieti ako do neznámeho ubytovacieho zariadenia. Ale o inom som chcel…
V týchto hoteloch, to vám tu hneď poviem, to bolo ťažké. Ráno vstávať skoro, bez raňajok ísť na rajón v čistom vyžehlenom oblečení, upravený a byť sto percentný. Žiadneho hosťa nezaujíma, či ste v noci flámovali alebo máte ťažké obdobie. Platia za ubytovanie spolu so stravou veľké peniaze a tak očakávajú istý štandard.
Nebolo to len o vynášaní jedál a debarasovaní tanierov. Po každom hosťovi bolo treba kompletne všetko odpratať zo stola aj s obrusom, pretrieť ho dezinfekčnou tekutinou, následne prestrieť nový stôl a skontrolovať MSI (malý stolový inventár, do ktoré patrí soľnička, korenička alebo aj iné dochucovadlá; pozn.). Potom založiť príbor, šálku, pohár. Pri 300 hosťoch a kapacite reštaurácie cca 100 ľudí ste to museli spraviť niekoľko krát. Veď predsa všetci chcú sedieť na tých najlepších miestach, a tak sa pri jednom stole pre dvoch vystriedalo aj 20 ľudí.
Nebol čas riešiť účes, úpravu zovňajšku alebo iné osobné problémy. To všetko bolo treba stihnúť ráno pred zmenou. Starostí na obyčajného čašníka bolo dosť a nie to ešte na 15 ročného študenta. Ale, boli sme vhodení do vody a museli sme plávať. A bolo dobré naučiť sa „plávať“ takto skoro.
Dnes, pri návšteve obyčajných reštaurácií a vidine toho, ako sa personálu nechce raz za deň pretrieť stôl handričkou alebo vymeniť obrus, na ktorom zanechalo škvrnu už pár desiatok hostí sa pýtam: ,,prečo? Prečo to tí ľudia robia. Kvôli peniazom? Asi.“
Ako to bude ďalej?
Doba sa mení. A po šiestich rokoch v gastronómii si môžem dovoliť to povedať. Táto práca sa stáva viac a viac len zárobkovou birgádou na určitý čas. A nie plnohodnotným pracovným miestom, do ktorého vsadím všetko na stodesať percent. Teda nechcem škatuľkovať. Najviac ma poteší, keď sa stretnem s naozajstnými profesionálmi, ľuďmi, ktorí mi aj pri opakovaných návštevách nikdy nepovedia ,,neviem“, ,,nemáme“, ,,nedá sa“. To sú tí, čo keď ich aj omylom zaskočíte, zistia a urobia všetko preto, aby bola vaša požiadavka splnená.
A presne takýchto ľudí gastro potrebuje ako soľ. Vynaliezavých s chuťou pracovať na danej pozícii a vykonávať ju s nadhľadom a profesionalitou. A to môžu byť akýkoľvek ľudia, nie je nutné, aby nimi boli vyštudovaní čašníci, kuchári, či študenti hotelovej akadémie. Pretože inak to celé pôjde do záhuby a nepomôže tomu nikto, ani ten, čo sa snaží robiť dobrú a pozitívnu osvetu.
Páčil sa vám tento článok? Prihláste sa na odber podobných!
Nie, nebudem vás otravovať blbosťami. Iba vždy, keď uznám za vhodné, dám vám vedieť o novom článku na mojom blogu. A ak vás to bude otravovať, jednoducho sa z odberu odhlásite. Nič viac a nič menej. To je fér, nie?
[mc4wp_form id=“1784″]
