All posts in Hotelová akadémia

Silný článok na večer

Popravde, ani neviem ako začať. So slabšou psychikou aktuálneho diania sa odhodlávam napísať niečo, čo malo byť vonku už dva roky dozadu. Vlastne, ono sa to nikdy nemalo stať a tým pádom by nemalo byť ČO vonku. Poďme na to… Read more…

Do hotelov s nimi

Prečo sa v poslednom čase stretávam s tak vysokým počtom nespokojných čašníkov? Nadávajú že musia nosiť tácku alebo mať vlasy v cope. Alebo len tak hromžia, že je ich práca ťažká. Sú to pritom rajónoví čašníci pracujúci na zmeny. Kde je problém? Read more…

Zdroj: https://lovindublin.com/opinion/7-things-restaurants-really-piss

Gastronomické štandardy išli preč. Tieto veci by ste v reštauráciách hľadali márne

Učili sme sa zo starých kníh, lebo školstvo je v tejto krajine také, aké je. Fascinovali ma čiernobiele obrázky vzorne upravených čašníkov nosiacich rovnošatu. Tí, čo sa hodiny preháňali na rajónoch interiérov a terás známych podnikov. Učitelia hovorili: ,,je to staré, ale stále platné a má to hlavu aj pätu“. Jednofarebná košeľa, najlepšie biela. Rondón, príručník, čierne nohavice a vyčistené spoločenské topánky. Všetko toto je dnes preč. Read more…

Vyjadrenie na článok o praxiach alebo ospravedlnenie (?)

Článok, ktorý som zverejnil pred pár dňami o praxiach absolvovaných počas môjho štúdia na strednej škole vyvolal naozaj veľký rozruch. Sám seba sa však pýtam prečo tomu tak je?

Mrzí ma že ľudia zo školy ho nepochopili. Videli sa v ňom a cítili sa byť dotknutí. Pritom ja som na nich vôbec nenarážal. Neriešil som ich, ani školu. Riešil som ľudí, s ktorými sme boli v kontakte na praxiach. Boli to manažéri, čašníci, kuchári, … . No žiadny učiteľ. Pretože ako som písal v samotnom článku: ,,…musím uznať, podnadpis má pravdu. Väčšinou troj až štvorhviezdičkové hotelové zariadenia (wellness, kongres hoteli). Lenže tak, ako sa daná prevádzka prezentuje pred podpisom zmluvy, sa v 99% prípadov nespráva počas roka aj voči žiakom.“ A toto je presne časť, ktorou som školu spomenul. Nič viac, nič menej.

Áno tak to bolo. Reálne sa to však inak riešiť nedalo. Jednoducho nebolo možné aby vedenie školy ,,držalo za ručičky“ žiakov počas celého obdobia vykonávania praxe. Je to nereálna vec, a preto boli žiaci odkázaní sami na seba a tým pádom veľakrát manipulovaní personálom v hoteloch.

Vzdávam hlboké ospravedlnenie všetkým, ktorých sa článok dotkol. Učiteľom, vedeniu školy aj všetkým ostatným.

Za posledné dva dni mi chodili nie najpríjemnejšie správy o tom, aby som sa uvedomil. Aby som sklopil uši alebo také, ktoré hovorili že toto si škola, ktorá mi veľa dala naozaj nezaslúži. Dokonca sa objavili aj statusy s popisom, aby som nezabudol, že práve vďaka škole som sa dostal tam, kde som.

,,Milá škola. Ak existuje inštitúcia, ktorú som svojimi rečami predával pri všetkých mojich úspechoch, za ktorú som sa nikdy nehanbil, si to práve ty. Nikdy v živote by som nebol schopný uraziť ťa. Bola si pre mňa najlepší výber a prežitie veľkého množstva času. Dodnes neľutujem, že som sa rozhodol študovať práve teba a tvoj odbor hotelová akadémia. Naučila si ma samostatnosti i komunikáciu s ľuďmi. Naučila si ma dokonca predať sa. Bez teba by som možno ani nezačal písať tak vo veľkom, ako sa to deje v tomto období. Nevenoval by som sa gastronómii a ani káve. Dala si mi veľa a ja ti za to naozaj úprimne ďakujem…“

Absolvoval som okolo xy hodín odbornej praxe. Častokrát úplne zbytočne…

Slovensko je krajina, v ktorej nič nefunguje tak ako má. Veta ktorou sa dnes oháňajú aj samotní poslanci NRSR. Táto veta má svoju váhu či sa pozrieme na zdravotníctvo, stavbu diaľníc, rýchlostných ciest, ale aj na také školstvo.

Päť rokov v pozícii študenta hotelovej akadémie je za mnou. Čím všetkým si musí prejsť žiak hotelovej akadémie, ak chce úspešne ukončiť štúdium, si povieme práve v tomto článku. Poďme teda postupne. 

Jednou z hlavných častí, ktorými si žiak strednej odbornej školy musí prejsť sú odborné praxe. V podstate je jedno, či navštevuje odbor hotelová akadémia, kuchár, čašník/servírka alebo nejaký iný odbor vzdialenejší gastronómii.

Odborná prax je podmienkou pre absolvovanie štúdia v odbore hotelová akadémia. 

Na začiatok si teda ujasnime tento základný pojem:

Odborná prax – Podľa vyhlášky 282/2009 MŠ SR o stredných školách a vyhlášky 268/2011, ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška MŠ SR č. 282/2009 Z.z. o SŠ je študijný odbor 6323 6 HA s platnosťou od 1. septembra 2009 zaradený do zoznamu študijných odborov stredných odborných škôl, v ktorých sa vydáva okrem vysvedčenia o maturitnej skúške aj výučný list. Po absolvovaní najmenej 1400 vyučovacích hodín praktického vyučovania, z ktorých najmenej 1200 hodín tvorí odborný výcvik (odborná prax), sa žiakovi okrem vysvedčenia o maturitnej skúške vydáva aj výučný list. (Za vyučovaciu hodinu v odbornom výcviku, odbornej praxi sa počíta 60 minút.) Žiaci počnúc 1. ročníkom s platnosťou od školského roku 2009/2010 po naplnení uvedenej podmienky získavajú výučný list s číselným kódom a názvom 6323 6 hotelová akadémia. Škola vydáva k vysvedčeniu o maturitnej skúške dodatok, ktorý obsahuje podrobnosti o absolvovanom vzdelávacom programe (charakteristika odboru, prehľad získaných kompetencií, obsahových aj výkonnostných štandardov, možností pracovného zaradenia absolventa).

Škola sa snaží vybrať najlepšie miesta na vykonanie odbornej praxe

Musím uznať, podnadpis má pravdu. Väčšinou troj až štvorhviezdičkové hotelové zariadenia (wellness, kongres hotely). Lenže tak, ako sa daná prevádzka prezentuje pred podpisom zmluvy, sa v 99% prípadov nespráva počas roka aj voči žiakom. ,,Rodinná, priateľská atmosféra, kde sa žiaci majú možnosť strááášne veľa naučiť.“ Taký je začiatok. Keď však školské auto odíde, nastupuje krutá realita.

,,Ty si praxant? Tak konečne nám má kto umývať riady!“

Tí, čo si tým prešli, frázu poznajú. Prvý deň praxe a vy ste ohodnotení, ešte ste sa ani nepredstavili. Študenti fungujú na praxiach ako lacná pracovná sila, ktorá dokáže všetko. Ehm… áno – VŠETKO! Mojou najčastejšou pracovnou náplňou bolo umývanie riadu. Ááá ešte šúpanie zemiakov! Tých sme sa našúpali 🙂 Veď niekto to predsa musel spraviť. Ale rajón, ten sa nám vždy zdal ako nedobytná pevnosť. Akokoľvek sme chceli rásť vyššie, ani s postupom do ďalšieho školského ročníka sa naše kompetencie v strediskách, žiaľ, nemenili. Read more…

Súťažiť na domácej pôde je psychicky náročné

Absolvoval som už dve súťaže doma. Za dva roky. A vždy to na mňa vplývalo inak, ako keď som bol  pozvaný na súťaž do iného mesta. Nie je všetko vždy o súťažiacom. Veľa vie spraviť aj publikum či samotná porota. Stretol som už mnohých porotcov a väčšina z nich boli slušní, milí a pokorní ľudia. Vždy sa však nájde výnimka. Rozoberme si to postupne:

(fotografia zapožičaná s povoleným majiteľa)

Súťažiť na domácej pôde je mnohokrát ťažšie ako byť hosťom v inom meste. Závisí od toho veľa faktorov.

Väčší stres

Na poslednej domácej súťaži, ktorá sa konala pred pár dňami (Prievidzský Rytier Čiernej dámy; pozn.) som počas môjho súťažného vystúpenia, svojej prezentácie, povedal ľuďom, že sa im možno zdá, že je to ľahké, no realita je úplne iná. Že keby stáli na mojom mieste, buď by to ani nezvládli alebo by ich tréma pohltila jedného za druhým. A v tom je ten rozdiel. Súťažiaci z iných škôl si prešli svojim časom ako na každej inej súťaži. Ja som však musel brať do úvahy, že sa odomňa niečo očakáva. Že to očakáva trieda XY v poslednej rade aj vedenie školy v prvej rade, či kamaráti v strednej rade.

 

Sedíš v publiku? Nehulákaj!

Moji spolužiaci sa už ako tak naučili, že ak práve vystupujem ja, kričať nie je najvhodnejšie. Samozrejme aj medzi nimi sa nájdu blázni, ktorí si nedajú povedať. No prehnané hulákanie a vykrikovanie tu nie je na mieste. Súťažiaci potrebuje kľud a podporu zároveň. Ak je to navyše baristická súťaž, kde opisuje svoju činnosť, záľuby – všetko čo práve robí, musí byť dokonale koncentrovaný. Takže rada – vždy podporuj slušne a neukazuj sa, že práve ty vieš kričať zo všetkých najviac.

Read more…

Barista Junior 2015, Nové Zámky alebo #premnavydarenasutaz

Dva týždne dennodennej prípravy. Dva týždne plné kávy, speňovania mlieka a premýšľania ako zostaviť súťažný drink. Bol to dlhý čas v zatvorenej miestnosti. Delírium nás pohlcovalo každým dňom viac a viac. Ale! Stálo to za to.

(zľava) 2. miesto, 1. miesto, 3. miesto

(zľava) 2. miesto, 1. miesto, 3. miesto

V podstate sme nič nenechali na náhodu a prípravu espressa, cappuccina a drinku v časovom limite 15 minút sme trénovali niekoľkokrát. Dokonca ešte aj doobeda v deň odchodu na súťaž. Prievidzu sme chceli opustiť okolo 12:30 hod. ale kvôli mojej dekorácii sme ju v spätnom zrkadle videli až o niekoľko desiatok minút neskôr. Zdalo sa nám nemožné nájsť rozmarín v obchodoch ako Tesco, Lidl a iné. Našli sme ho až v Partizánskom, aj keď stále sme chceli čosi viac.

Po príchode a zoznámení sa so všetkými kávomilcami (táto skupina sa za posledné roky rapídne rozrástla) sme absolvovali prednášku o káve od pána, ktorý za ňou cestuje až… až veľmi ďaleko. Tam, kde rastie a kde sa zbiera ale aj tam, kde sa spracúva. Nasledoval test, ktorý pozostával z pár otázok o káve a väčšinu otázok o čaji. Prišlo na mňa (a myslím, že nie len na mňa) trocha prekvapenie, pretože otázky o čaji, ktoré boli v prevažnej väčšine dosť prekvapili.

Deň D nastal (a to už ani nehovorím o tom, ako rýchlo prešiel) a ja som bol plný očakávaní. Ono viete, pokazíte domácu súťaž a bojíte sa, aby sa rovnaké faux pas nestalo aj na tých ďalších. Úsmevné bolo, ako ma ešte v prvý deň privítali niektorí kávoví fanatici slovami ,,a nič si prosím ťa nezabudni v chladničke“. A v ten istý deň som si dokonca vyžreboval aj poradové číslo – 13. Nemal som rád to číslo. No musel som sa s ním začať viac priateliť, lebo sa stalo akýmsi neviditeľným príveskom. Trinásty v poradí reálneho súťaženia a o trinástej bol naplánovaný aj začiatok mojej súťaže. Paráda. Ešte že nie je piatok trinásteho. Súťažiaci odsýpali rad za radom a keď som sa dostal na rad ja, v hľadisku už sedela moja morálna podpora. Bolo úžasné, ako sa sformovala malá skupinka ľudí, ktorí zavčas rána vstali a nasadli na vlak Prievidza → Nové Zámky. Žiaci našej školy. Prevažne spolužiaci. Ááá aj keď som ich po celý čas nevnímal, pretože som sa sústredil na to, aby som ukázal to najviac čo som vedel, boli momenty, kedy mi ich pokrik neunikol. A práve tie momenty ma posunuli ďalej.

Počas prípravy som si skontroloval všetko asi desať krát. Už som nič nenechal na náhodu. Jednoducho som si povedal, že tu a teraz ukážem všetko čo vo mne je. Poviem vám, pri týchto súťažiach zisťujem, že nie každá minúta trvá rovnako dlho. Týchto 15 minút ubehlo ako voda a od zdvihnutia ruky na začiatku súťaženia som sa ani nenazdal a už som ju opäť zdvíhal, aby som zastavili časomieru. Naozaj mám na to nádherné spomienky. Ako porotcovia so záujmom sledovali, čo robím, ako som si ich počas súťaženia všímal a videl, že môj drink im chutí a že moje kávy neboli pripravené zle. Ale držal som si odstup. Vedel som že vyhodnotenie môže dopadnúť akokoľvek. No a keď mi bola priradená cena za najlepší alkoholický nápoj z čaju, povedal som si že som splnil svoju misiu. A ja vám poviem prečo. Skúste si zo srandy niekedy uvariť čaj a nakombinovať do neho nejaké alkoholické zložky či ďalšie suroviny bez toho, aby ste nezakryli chuť a podstatu toho čaju. Zistíte, že to nie je len tak – ako pri cuba libre – keď si dáte rum colu, limetky a ľad a všetko je oukej. Jednoducho to, čo sme robili ja a moja mentorka (profesorka, odborníčka a musím povedať že aj v dobrom slova zmysle šialená žena), to už bola čistá alchýmia. Jednalo sa o desatiny centilitra rôznych surovín o miligramy čaju, centilitre horúcej vody a sekundy jeho luhovania. Len preto, aby výsledný nápoj vyjadril to, čo sme chceli. A to jednoduchosť prepojenia daných surovín, ktorá sa mala pretaviť do jemnej chuti zeleného jasmínového čaju značky Dilmah t-Series. Wualá, ten drink mal naozaj sformovanú silu z jednotlivých použitých surovín. Mal príbeh, mal podstatu, spĺňal predovšetkým moje požiadavky. Lebo to bolo pre mňa podstatné. Aby som sa vžil s tým, čo robím, čo a pre koho pripravujem.

O to viac ma potešilo, že domov som nešiel s jednou cenou ale že som bol taktiež odmenený aj druhým miestom v celkovom hodnotení všetkých súťažiacich.

Ďakujem za všetko (áno vám – vy ako osoba, ktorá sa v tomto ďakovaní určite našla)

 

The Breeze from Asia

The Breeze from Asia

– Jasmine Green tea (Dilmah t-Series) – 4g (80 °C voda a 8:25 cl na porciu, extrakcia 2 minúty)

– 0,25 cl likéru Luxardo

– 0,40 cl Monin Romarin (sirup)

– 0,30 cl Monin Gingembre (sirup)

– garnish: vetvička rozmarínu s napichnutou bobuľou čučoriedky

 

Read more…

Pánu Bohu vďaka za dobrých zákazníkov!

Je neskorá nočná hodina a mne to opäť začína myslieť. Opäť treba napísať niečo múdre? Nie. Tak svoje články neberiem. Píšem lebo ma to baví a pevne, aspoň v maličkom kútiku duše verím že práca, ktorú vykonávam a ktorej aj venujem väčšinu môjho blogu zaujme ľudí, prevažne žiakov odborných škôl študujúcich služby ako kuchár/čašník a podobne, ktorí okolo seba vidia len to, že ich odbor k ničomu neprivedie. Myslím tým to, že by sa aj chceli venovať tomu, čo študujú a čo im vtĺkajú do hláv, ale NAČO?! Veď aj tak skončia za výčapom v krčme tretej cenovej kategórie (áno viem, tie cenové kategórie už neexistujú). To si možno myslia, ale práve ja ako ich ,,spolužiak“ a človek, ktorý ide od úplnej nuly, im chcem ukázať, že nemusia celé svoje školské obdobie stáť za výčapom v zafajčenej krčme. Joj, ako som sa rozpísal, toto by chcelo samostatný článok…

www.instagram.com/mariosmykal

www.instagram.com/mariosmykal

Už sa pár ľudí dozvedelo, že som zmenil pracovisko. Nie mesto práce, len pracovisko. Vymenil som barové ,,barmanské“ prostredie za to barové ,,baristické“. Nejdem tu hodnotiť, kde je lepšie, pretože tí, čo ma poznajú vedia, že keby sa to čo i len trocha dalo, najradšej by som pracoval týždeň ako barman, týždeň ako barista a takto to striedal. Aby som mal neustálu prax aj z jedného aj z druhého. Žiaľ, taký podnik ponúkajúci toto v Prievidzi nepoznám. Možno ho raz vybudujem ja 😀 , ale to je ešte vo hviezdach. Možno ešte ďalej. Pracoval som 11 mesiacov na poste barmana. Vhodený priamo za bar s nulovými skúsenosťami nevediac ani z akých surovín pripraviť Vesper, drink tak lahodiaci Jamesovi Bondovi. Snažil som sa učiť všade, na rôznych workshopoch, od ľudí na to najpovolanejších či z internetu a kníh, ktoré som kupoval na bežiacom páse. Ako správne pripravovať miešané drinky, odporučiť lepšiu whisk(e)y, … . Bol som vhodený do vody a snažil som sa aj preto, aby som si nespravil zlé meno. Kto vie, aké som si ho nakoniec spravil.

Dnes teda zastávam pozíciu človeka, ktorý sa hrá s kávou. Zámerne hovorím hrá, pretože ja nepracujem. Mojou náplňou je jednoducho pripraviť ľuďom kávu – ten nápoj, po ktorí si cielene prišli, pretože sa chcú nabudiť, majú tu pracovný meeting, chcú sa len tak porozprávať či relaxovať pri čítaní knihy. Jednoducho hovorím tomu že sa hrám. Aj keď to vyznie, ako keby som nič nerobil. Vedel som do čoho idem, tešil som sa a trocha aj obával. Veru, dnes vám veľa ľudí nasľubuje a je to presne naopak. Tu pracujem už osem mesiacov a stále to ide iba k lepšiemu. Na študenta mám dobré pracovné podmienky, dobré pracovné vzťahy a dobrý sortiment produktov či technického vybavenia, s ktorým pracujem. Jednoducho sa do práce teším.

A potom tí zákazníci. U nás (zámerne hovorím ,,u nás“, pretože v kaviarni sa cítite ako v obývačke) tvoria základ stáli zákazníci. Tí, čo sa ráno zobudia a nedať si kávu by bolo ako neumyť si zuby. Nech si už pýtajú čokoľvek – od pressa, cez piccolo po maxi cappuccino, pripravím im vždy to, čo chcú a nenásilne im vysvetlím ako to je správne. Aj preto sa mi v poslednom čase nestalo, žeby som slovo piccolo počul nejako často. Vďaka!

Títo domáci, ako som vytvoril pomenovanie pre našincov, ktorým pripravujem kávu vidiac ich už len vchádzať cez dvere, tvoria veľkú časť našich zákazníkov hlavne v doobednajších hodinách. Poobede nastupuje aj tzv. cudzia klientela, kedy sa do kaviarne prichádzajú usadiť mladšie páriky, ľudia v produktívnom veku, ktorí si tu dali schôdzu so známymi či starší ľudia. A keďže (zatiaľ) nefigurujeme ponukovým lístkom, vždy im vysvetlím, že sa s nimi veľmi rád porozprávam. O tom, čo im môžem ponúknuť, o tom, že im rád poradím keď nevedia, či si majú dať cappuccino alebo espresso, či chcú minerálku alebo čaj (a prečo si dať práve náš čaj) alebo aká je naša zimná/letná ponuka. Úplne jednoduchý predaj produktov, ktoré sa však rečou dajú predať lepšie ako keby ste ponúkali tú najlepšiu odrodovú kávu na svete, pretože to deklarovala nejaká firma a všetko by ste to mali prehľadne spísané na nejakom papieri. A oni doslova ,,žerú“ tieto informácie. (slovo žerú cháp aj ako niekto je niečim natoľko pohltený až je z toho milo prekvapený) A potom príde vždy ten najlepší záver, ktorý sa skladá zo slov ako prídeme opäť, dúfam, že vás tu nájdeme aj na budúce, odteraz budeme chodiť už len sem a podobne. A to sú tie najlepšie slová. V malej kaviarničke mimo centra mesta možno veľa krát lepšie ako vysoké sprepitné. Snáď tomu chápete. Taký zákazník, ktorý sa sem vráti 50 krát je oveľa lepší ako ten, čo sa ma snaží ohúriť vysokými sprepitnými a nepríde už nikdy. Pretože ten prvý mi dáva najavo, že to, čo robím, robím dobre a presne podľa jeho požiadaviek.

Som rád, že takejto cudzej klientely je u mňa každým dňom viac a viac. Česť však všetkým hosťom 😉

Sometimes you win, Sometimes you learn

Wooden poster produced by www.mrwoodshop.com Photo by www.hemmet.sk

Wooden poster produced by www.mrwoodshop.com
Photo by www.hemmet.sk

Celkom náhodne som na internete objavil fotku s dobrým mottom. Sometimes you win, Sometimes you learn alebo tiež Niekedy vyhráte, Niekedy sa naučíte. Dosť sa hodí na udalosť, ktorá sa stala minulý piatok. Vtedy sa totiž konal II. ročník súťaže Prievidzský rytier čiernej dámy. Bola to moja prvá väčšia súťaž v príprave espressa, cappuccina a miešaných drinkov.

V časovom limite 15 minút som mal štvorčlennej porote pripraviť štyri espressa, štyri cappuccina a štyri ľubovolné miešané drinky s použitím minimálne 0,5cl sirupu značky Monin. Moja príprava na súťaž prebiehala viac ako dva týždne a výučné stredisko hotelovej akadémie som navštevoval azda každý deň. Nebola to najľahšia príprava. Stihnúť pripraviť tieto všetky nápoje za určený časový limit, popritom komunikovať s porotou a vôbec rozprávať čo robím, prečo to robím a ako to robím, nebolo najľahšie. Nepripravoval som si reč dopredu. Niektorí súťažiaci to tak robia, jednoducho, aby sa nezmýlili. Nejako som cítil, že v porote bude človek, ktorého si pamätám z prvého ročníka tej istej súťaže.

Súťaž som vtedy vnímal z pohľadu diváka a on sedel na jednej z porotcovských stoličiek. Nemal problém požiadať o mikrofón moderátora a pýtať sa neľahké otázky vystresovaných žiakov, ktorý popritom ešte mali svoju komunikáciu vopred pripravenú a náhodné ,,nové otázky“ ich zaskočili. A tak aj bolo. V deň súťaže som tohto porotcu zahliadol a pochvaľoval som sám seba, že som spravil dobre.

Zdroj: Škola Baristu

Zdroj: Škola Baristu

Časť súťaže prebehla už deň vopred – vo štvrtok, ale to bol len kratučký test. Ten sa dal zvládnuť, pokiaľ sa niekto káve venuje a neberie to len ako povinnosť. No a otázky sponzorov – minerálnej vody Mattoni, firmy Monin či mesta Prievidza sa dali zvládnuť ak si súťažiaci aspoň trocha prešiel ich históriu. Dôležitý deň bol však v piatok. Súťažiaci sa pripravovali od rána a ja som nebol výnimka. Všetko pripravené, všetko nachystané na plátach, môže sa ísť na javisko. Prestrel som stôl porotcom, prichystal si potrebný inventár na miešaniu drinku, prípravu oboch druhov káv, zdvihol ruku a dal tak najavo časomeračovi, že ma môže začať stopovať. Ani neviem, kde sa pominula moja tréma, jednoducho išiel som a robil som rad za radom. Popri práci som samozrejme rozprával a rozprával až ,,konečne“ prišli. Otázky. Čakal som ich a porotca sa začal pýtať. Najprv také klasické či mám rád kávu, kde som mal možnosť pracovať a neskôr aj také zložitejšie – akoby som si predstavoval vlastný podnik, kto mi je vzorom. Tie odpovede si pamätám a asi aj pamätať budem, pretože pri niektorých mi porotca začal aj sám tlieskať. Ale o tom som tu písať nechcel. Súťaž pokračovala ďalej a môj čas sa stále blížil ku koncu. Keď som konečne dorobil posledné cappuccino a chystal sa na miešaný drink, vtedy to prišlo. Pohľad na moje pripravené suroviny skoro prepálil sklo ginu v modrej fľaške. ,,Chýba mi jedna surovina“ som jednoznačne zahlásil uvedomujúc si, že som v dosť zlej situácii. ,,Čo teraz?“ V tom čase prišli slová od moderátora: ,,Tak nám ešte raz povedz názov svojho drinku.“ ,,Nie to nemôžem, lebo zistíte, ktorá surovina mi chýba.“ V tom mi jeden z porotcov (ten, ktorý so mnou udržoval komunikáciu počas môjho vystúpenia) zahlásil, že mám rýchlo vymyslieť nový názov. A tak mi nezostávalo v tej chvíli nič iné, len vymyslieť nový názov a aj nový drink. V priebehu pár sekúnd som mal v hlave úplne nový nápoj pozostávajúci zo štyroch surovín, ktoré som mal k dispozícii. V tom čase však na mňa doľahla taká tréma, že ani neviem kto, ale niekto mi doniesol moju chýbajúcu surovinu – čerstvú ananásovú šťavu. Povedal som si, že aspoň trocha z nej použijem do môjho ,,novovytvoreného drinku“… .

Okamžite po stopnutí času som vedel koľká bije. Že použiť čokoľvek s čím mi počas spustenej časomiery pomôže hocikto iní jednoducho nemôžem. Bolo to na diskvalifikáciu. Nervy? Neboli žiadne, veď to bola čisto moja chyba. Smútok bol za to dosť veľký. Neskrýval som slzy možno dve hodiny po mojom vystúpení na pódiu. Nemal som ich prečo skrývať. Každý, kto to chápe vie, prečo boli. Nikto však nechápal, že mi najviac bolo ľúto môjho mentora – mojej profesorky, ktorá sa so mnou viac ako dva týždne trápila pri príprave na túto súťaž. A ja som to pokazil jednou jedinou surovinou. Každý si v tej chvíli hádzal vinu na seba. Viem, že mi tak chceli pomôcť zo smútku ale nie som povaha, ktorá by to hneď zahodila za hlavu.

Je nedeľa večer, dva dni po súťaži a ja som sa cez to konečne preniesol. A práve pred písaním tohto článku som našiel obrázok so zaujímavým mottom Sometimes you win, Sometimes you learn. Povedal som si, že súťaž dopadla tak, ako to chcel niekto tam hore. A z časti to asi bolo správne. Mám na to dve vysvetlenia. To prvé je asi také, že moja škola bola spoluorganizátorom tejto súťaže a tak, keďže som vďaka diskvalifikácii nedostal žiadnu cenu (nehovorím že by som nejakú mal dostať ale takto sa rozplynuli akékoľvek šance), nevznikli ani žiadne reči o nejakom vybavovaní výhry vyššími ľuďmi.

No a to druhé vysvetlenie, ktoré vyplýva z motta. Niekedy vyhráte, niekedy sa naučíte. V tomto prípade som sa naučil. Niekto tam hore chcel, aby som svoju prácu bral vážne. Vždy, všade a za každých okolností. Že aj jedna jediná vec dokáže zmariť Vaše úsilie. A to nenarážam len na súťaž. Mám namysli skôr reálnu prácu za barom. Reálne služby hosťom. A preto sa od daného okamihu na súťaži budem snažiť (a stále snažím) vykonávať svoju prácu o 100% kvalitnejšie a profesionálnejšie. Pretože zákazník platiac si za služby si to naozaj zaslúži.

No a súťaže? Tak ako ma táto negatívna skúsenosť neodradila od záľuby k barmanstvu a káve (ale skôr motivovala robiť ju kvalitnejšie), tak ma neodradí ani účasť na ďalších súťažiach. Ak sa teda naskytne príležitosť.

Zdroj: Škola Baristu

Zdroj: Škola Baristu

The End… (alebo verejné poďakovanie)

Ani nie tak doslova koniec. Len som v akomsi strede môjho štúdia, kedy končím s odbornými predmetmi. Nasledujú dva roky viac-menej administratívy ale zhodnotiť by som chcel tie predošlé tri.

Písať o tom ,,ako si dodnes pamätám prvý deň na strednej škole“ je až moc nostalgické. Skôr by som spomenul, aké je študovať presne to, čo Vás baví a počas štúdia sa vyprofilovať. Áno, som študentom Hotelovej akadémie, čo znamená že som pričuchol obsluhe a zároveň aj príprave pokrmov ako z teoretickej časti, tak aj z praktickej. Ale ako tak pozorujem okolitý svet, vždy sa ľudia dostanú z týchto dvoch strán len na jednu. Nikdy nezostanú v strede, vždy sú k niečomu bližšie. Tak to je aj so mnou…

Bol november (či december?) 2012, pár mesiacov pred prvým ročníkom barmanskej súťaže na našej škole. Kalina Cup 2013, barmanská súťaž v príprave nealkoholických long drinkov. Vtedy som sa s maximálnou skromnosťou spýtal osoby, čo ma učila predmet Technika obsluhy, či by sa mi aspoň na pár minút venovala ohľadne miešaných drinkov. Nepýtal by som sa jej, keby som nevedel, koľko rokov sa v minulosti venovala barmanom a súťažiam. Vedel som, že práve ona bude tým správnym človekom, ktorý mi pomôže sa vyprofilovať. Bola to prvá súťaž, ktorú som odmiešal s trasením rúk, s veľkým rešpektom pred každou jednou surovinou a o ktorej som napísal svoj prvý článok tu na svojom blogu. A to bol spúšťač. Ozval sa Ľuboš Rácz (Záhir coffe & drinks Nitra), ozval sa Šaban Ristemovič (odborný riaditeľ Bar Magazine). Spoznal som Stana Vadrnu, Laca Piljara, a desiatky ďalších ľudí, ktorých mená obyčajným čitateľom nepovedia nič, pretože práve oni pracujú reálne za barmi, nevytŕčajú sa moc a pripravujú tie najlahodnejšie miešané drinky a tú najlepšiu kávu na Slovensku. A zase len narážam na toho prvého, prvého človeka – človeka, ktorý mi povedal ,,áno, pripravím ťa na prvú súťaž“. Začala ťahať lano a s ním ťahala aj mňa. Aby som videl všetky pozitívne aj negatívne stránky nie len barmanstva. Sama dobre vedela, čo je zlé a čo je dobré. Bola nestranná a snažila sa to nalepiť aj na mňa. Nekritizovala nikdy nič nahlas, len medzi štyrmi očami mi povedala, čo by spravila inak. Hodiny strávené radami, ako čo robiť najefektívnejšie, ako sa správať na pracovisku, k hosťom či úplne základy ako nosiť taniere, z ktorej strany nalievať. Za dva roky prišli aj negatívne rozhovory, kedy som sa na jednej zo súťaži správal povýšenecky a namyslene. Spravil som to len raz ale rozhovor, ktorý som od nej dostal sa mi bude prehrávať po zvyšok môjho života, vždy keď budem pracovať za barom. Už teraz na to myslím, keď vchádzam do práce dverami pre zamestnancov. Bolo to z mojej strany podrazenie nôh človeku, ktorý do mňa vkladal nádeje a všetky svoje know-how. Dnes však viem, že to bola najväčšia chyba, ktorú som kedy spravil. Ale poučil som sa.

Poviete si, že sú to samé zbytočnosti. Pre mňa však iný rozmer, akým odvtedy beriem svoju prácu.

Nemám 50 rokov, za barom som neodmiešal niekoľko stoviek tisíc hodín a už vôbec som nezažil desiatky ér, ktoré by som mohol hodnotiť. Jednoducho som napísal to, čo som reálne cítil. Lebo na jednej strane viem, že pokiaľ dnes študent neštuduje aj sám, nedokáže veľa. Ľudia sú všelijakí a nech si už zoberú z tohto článku čokoľvek, ja som sa takto verejne chcel poďakovať. Jej.

Vďaka :-))

O rok starší… O rok múdrejší (?)

,,Barman" s barmanomOpäť je to tu. Ďalší Nový rok, všetci si prajú všetko dobré a každému na každom záleží aspoň v jeden deň roka na jeho zdraví šťastí a láske. No dalo by sa o tom písať duševných blogov až až ale idem ja do gastronomickej časti…

 

Rok 2013… – je môj asi prelomový rok. Konečne mi udrelo do hlavy, že sa nechcem vo svete živiť a pracovať ako čašník/kuchár (oficiálne profesie, ktoré zahŕňajú štúdium hotelovej akadémie) ale že môj kariérny život pôjde skôr iným smerom. Žiadalo by sa mi napísať, že smerom barmana alebo baristu ale nie je to tak. Chcem sa uberať smerom, v ktorom budem zákazníkom ponúkať kvalitné produkty a svoju prácu si kvalitne vykonávať. Vedieť čo robím a čo predávam a učiť sa tomu celý život, no jednoducho v skratke povedané, nechcem ,,skapať“ v krčme ako krčmársky čašník či prežiť za výčapom a počúvať výlevy poloožratých ľudí ležiacich na ,,bare“.

A čo všetko ma donútilo rozmýšľať týmto smerom? Nič! Úplne nič ma nedonútilo, jednoducho som chcel. Chcel som a zistil som, že keď človek naozaj za niečim ide, dvere sa mu otvárajú a má nekonečne veľa možností.

 

Všetko to začalo mojou prvou barmanskou súťažou v škole – v tvorbe nealkoholického miešaného drinku. Keby nebolo mojej profesorky, nenaučila by ma aj mimo osnov správnemu barmanskému postoju, držaniu šejkra a výrazu na súťaži pred porotou. Hovorím ako keby som bol nejaký ocenený barman že? 😀 Nie, nechcem aby to tak vyznelo ale aké také základy mám, barman nie som – to tvrdím vždy a všade a každému. Tým budem až keď niečo dosiahnem.

Moja cesta pokračovala a začiatkom leta sa tu objavila ďalšia súťaž. Zostavil som dva drinky, s ktorými som bol spokojný aj keď druhý som mohol miešať až keď by som postúpil, nerátal som s tým, no stalo sa a miešal som aj druhý. Už to trochu vyzeralo ako súťaž – stanovené suroviny na použitie, dôležité podmienky, odborná porota zložená z barmanov, ktorý začínali na tej istej škole ako ja a teraz pomáhajú podnikateľom otvárať podnik za podnikom na Slovensku (ak nie aj v zahraničí). Súťaž som nevyhral, ani som ju vyhrať nešiel. Naučil som sa, že treba mať otvorené oči a pozorovať súťažiacich, ich suroviny ako a čo robia.

Medzi tieto dva barmanské zážitky som úplne zabudol spomenúť spustenie tohto maličkého aj keď pre mňa srdcového blogu, ktorým chcem ukázať, že gastronómia sa dá vnímať aj úplne inak ako iba z načapovaného piva, veľkého pressa s mliekom a vyprážaného syra s hranolkami.

Prišlo leto a mne sa otvorili veľké dvere. Ozval sa mi jeden pán. Ľuboš Rácz. Komentoval mi post (tie komentáre sú tam dodnes, nevymažem ich, sú ako veľká spomienka na moje zoznámenie sa s ním) a ja som tomu neveril. Dovtedy som o ňom počul ako o človeku, ktorý bol súčasťou veľkého barmanského protestu proti SkBA. E-mail dal e-mail a v auguste som odchádzal na dvojdennú súkromnú odbornú stáž do jedného z najlepších barov – Záhir coffe & drinks (v dňoch písania článku sa momentálne Záhir ocitol v troch nomináciach Slovak Bar Awards ale tomu sa ja ani nečudujem a verím, že to vyhrá). Pre mňa veľká skúsenosť a oveľa viac mi na Slovensku asi dať nikto nemôže.

Mesiace bežali a v decembri som spoznal ďalšieho veľkého človeka v Prievidzi (a to som si myslel, že tu taký ani nie je). J.M. (dve začiatočné písmena mena a priezviska, lebo neviem, či si praje aby bolo jeho meno zverejnené :-D) a sním otváranie nového podniku v Prievidzi – 4play. Dostal som novú výzvu, vraj mám možnosť zdokonaľovať sa v tom, čo chcem v živote robiť a vraj to tu bude iné – profesionalita na prvom mieste. No proste top! Podnik sme otvorili na Mikuláša a zatiaľ sa o ňom nedá nič povedať, pokiaľ sa  všetko nezocelí a neukáže, ako ho v najbližšej dobe zoberú zákazníci. Lebo tí sú prvoradí…

Myslím, že je dôležité vychovať dobrých barmanov a v dnešnej dobe zmanipulovanej SkBA to nie je na Slovensku ľahké. Aj preto ďakujem všetkým ľuďom, ktorí mi pomohli začať a stále mi pomáhajú ísť o krôčik vyššie. Aj im, aj Vám prajem veľa dobrého do Nového roku 😉
P.S.: Vďaka za veľkú návštevnosť tohto blogu, snáď ho budete čítať aj v Novom roku.

Strašidelný bál alebo ako sa (ne)báť konca sveta – Bojnický zámok – 27. apríla 2013

Už dlho pred dátumom tejto akcie som vedel, že to bude niečo výnimočné. Niečo, čo sa v dnešnej dobe (aj kvôli kríze) nekoná každý deň. Už len stretnutie s organizátormi akcie dva dni pred sobotou – dňom konania mi hovoril niečo ako ,,začni sa trochu báť“. A aj som sa začal… . Som rád, keď mám tú možnosť obsluhovať známych ľudí z televíznej obrazovky alebo známych ľudí – známych v niečom inom (to sú tí, čo ich každodenne nevidíme pretŕčať sa na obrazovke ale vieme o nich, že spravili niečo veľké a v dnešnom svete si môžu celkom hlasno ,,povedať svoj názor“).

Je 27. apríla 2013 a ja, s tímom čašníkov, ktorých som vybral ako tých najlepších na obsluhu prestížnej akcie, sa vyberáme do Bojnického zámku, dve a pol hodiny pred začatím celej akcie, na generálku.

BANKETOVÝ SPÔSOB:

Som druhák na SOŠ OaS a tým, že som ešte len v tomto ,,nižšom“ ročníku, nemám až také dobré vedomosti o niektorých čašníckych zručnostiach a inom. Preto, keď potrebujem, vyhľadávam spôsob ako sa to rýchlo aspoň z časti naučiť. A tak mi aj pred touto akciou veľmi pomohla moja profesorka techniky obsluhy. Ak tento článok číta nejaký odborník, vie, že banketový spôsob obsluhy je jeden z najťažších. Ak však článok číta lajk, odporúčam mu vygoogliť si, v čom spočíva tento typ obsluhy a porovnať si ho napríklad s nejakou obyčajnou reštauráciou na Slovensku a s jej obsluhou. Bál som sa hneď, ako mi tento typ – spôsob obsluhy bol oznámený. Všetko sa však cvičilo v deň akcie niekoľko hodín pred tým.

KEĎ TO UŽ VYPUKLO:

Bolo 18:30 hod. a do Huňadyho sály na Bojnickom zámku začali vstupovať prví hostia. Každý hosť – iná maska na sebe. Šejk, Fantomas, no a hlavne kráľ a princezná (ževraj šialene smutná ale nedozvedel som sa prečo) v podaní organizátorov bálu. Od začiatku bálu to malo ten luxus. Pri vstupných dverách stáli od začiatku organizátori bálu,  hneď za nimi v rade stáli dvaja muži s plánom sedenia hostí a za nimi v dlhej rade som stál ja, so svojím tímom čašníkov – teraz však len s tímom tej mužskej časti. No a ako to prebiehalo? Hosť prišiel, organizátori ich privítali, popriali príjemnú zábavu alebo narýchlo prehodili jednu, dve vety, hostia sa presunuli ďalej, tam im už povedali, kde sedia a moji čašníci sa postarali o to, aby hostí zaviedli ku ich stolu, dáme pekne odsunuli stoličku, usadili ich a popriali príjemný večer. Na to hneď dievčatá z môjho čašníckeho tímu pribehli ku stolu a ponúkali nápoje, nalievali vodu, či sódu. Takto to prebiehalo asi hodinu. Potom začal program. Áno, tomuto sa hovorí program, pretože program, to je niečo čo raz začne a skončí o niekoľko hodín. O program sa starali strašidlá z Medzinárodného festivalu duchov a strašidiel, ktorý sa na zámku Bojnice tento rok koná už po XX. krát a práve kvôli tomuto výročiu bol usporiadaný aj tento bál. No ale vráťme sa naspäť do deja bálu. Po usadení všetkých hostí, začiatku programu, prišlo servírovanie šumivého vína. Po ňom už prišli prvé náznaky banketového spôsobu, kedy sa každá skupinka čašníkov (boli sme tri skupiny) ,,rozpŕchla“ medzi svoje stoly a pekne každý jeden čašník pri jednom stole zobral hosťom príručníky a dal ich na kolená. Vyzeralo to naozaj pekne a bolo vidno, ktorí hostia už takéto niečo videli alebo sa toho zúčastnili (keďže na nás čakali, ako im tie príručníky dáme) a ktorí to ešte nezažili – dali si príručníky sami. Servírovanie jedál celý večer prebiehalo honosným štýlom, po polnoci prišli bufetové stoly, pri ktorých sme obsluhovali. No a nesmiem zabudnúť spomenúť, že počas celého večera jedlá pripravoval známy slovenský kuchár Peter Kulhány, so svojím pomocníkom. Akcia sa končila veľkou diskotékou, na ktorú sme boli pozvaní aj my – čašníci, za veľmi dobre odvedenú prácu. A to je najhlavnejšie a najkrajšie, keď po akcii prídu organizátori za Vami so slovami: ,,Vybral si neskutočne dobrú skupinu čašníkov. Všetci robili naplno, nikoho sme nevideli flákať sa.“ A tak to aj naozaj bolo. Moje obavy sa tým rozplynuli, a ja som si až vtedy uvedomil, že naozaj som za celý večer spomedzi mojich 15tich ľudí nikoho nepočul, že by frflal na prácu, alebo že by povedal, že toto alebo hento robiť nebude.

ZHRNUTIE:

Bola to akcia, ktorá mi veľa dala. Veľa som si priučil, získal som veľa nových poznatkov. No a z pohľadu organizácie musím povedať, že to bola akcia, aká sa na Hornej Nitre najbližší čas asi znova neukáže. Taká akcia, aké by mali byť všetky. A ja sa tým chcem poďakovať organizátorom, ktorí do mňa ,,stavili“ a vybrali si práve mňa na zabezpečenie pätnástich posíl do radov čašníkov. Ďakujem.