All posts in Barmanské súťaže

Komentár: Aktuálny Bar Magazine

Už dávno som sa tak nezačítal do niektorého z čísel časopisu Bar Magazine, ako do toho aktuálneho. Tvorcovia ho venovali téme Cestovania a Vzdelávania. A tak s listovaním som sa aj ja preniesol trocha späť v čase, do prvých spoznávaní gastronómie na Slovensku. Read more…

Súťažiť na domácej pôde je psychicky náročné

Absolvoval som už dve súťaže doma. Za dva roky. A vždy to na mňa vplývalo inak, ako keď som bol  pozvaný na súťaž do iného mesta. Nie je všetko vždy o súťažiacom. Veľa vie spraviť aj publikum či samotná porota. Stretol som už mnohých porotcov a väčšina z nich boli slušní, milí a pokorní ľudia. Vždy sa však nájde výnimka. Rozoberme si to postupne:

(fotografia zapožičaná s povoleným majiteľa)

Súťažiť na domácej pôde je mnohokrát ťažšie ako byť hosťom v inom meste. Závisí od toho veľa faktorov.

Väčší stres

Na poslednej domácej súťaži, ktorá sa konala pred pár dňami (Prievidzský Rytier Čiernej dámy; pozn.) som počas môjho súťažného vystúpenia, svojej prezentácie, povedal ľuďom, že sa im možno zdá, že je to ľahké, no realita je úplne iná. Že keby stáli na mojom mieste, buď by to ani nezvládli alebo by ich tréma pohltila jedného za druhým. A v tom je ten rozdiel. Súťažiaci z iných škôl si prešli svojim časom ako na každej inej súťaži. Ja som však musel brať do úvahy, že sa odomňa niečo očakáva. Že to očakáva trieda XY v poslednej rade aj vedenie školy v prvej rade, či kamaráti v strednej rade.

 

Sedíš v publiku? Nehulákaj!

Moji spolužiaci sa už ako tak naučili, že ak práve vystupujem ja, kričať nie je najvhodnejšie. Samozrejme aj medzi nimi sa nájdu blázni, ktorí si nedajú povedať. No prehnané hulákanie a vykrikovanie tu nie je na mieste. Súťažiaci potrebuje kľud a podporu zároveň. Ak je to navyše baristická súťaž, kde opisuje svoju činnosť, záľuby – všetko čo práve robí, musí byť dokonale koncentrovaný. Takže rada – vždy podporuj slušne a neukazuj sa, že práve ty vieš kričať zo všetkých najviac.

Read more…

Barista Junior 2015, Nové Zámky alebo #premnavydarenasutaz

Dva týždne dennodennej prípravy. Dva týždne plné kávy, speňovania mlieka a premýšľania ako zostaviť súťažný drink. Bol to dlhý čas v zatvorenej miestnosti. Delírium nás pohlcovalo každým dňom viac a viac. Ale! Stálo to za to.

(zľava) 2. miesto, 1. miesto, 3. miesto

(zľava) 2. miesto, 1. miesto, 3. miesto

V podstate sme nič nenechali na náhodu a prípravu espressa, cappuccina a drinku v časovom limite 15 minút sme trénovali niekoľkokrát. Dokonca ešte aj doobeda v deň odchodu na súťaž. Prievidzu sme chceli opustiť okolo 12:30 hod. ale kvôli mojej dekorácii sme ju v spätnom zrkadle videli až o niekoľko desiatok minút neskôr. Zdalo sa nám nemožné nájsť rozmarín v obchodoch ako Tesco, Lidl a iné. Našli sme ho až v Partizánskom, aj keď stále sme chceli čosi viac.

Po príchode a zoznámení sa so všetkými kávomilcami (táto skupina sa za posledné roky rapídne rozrástla) sme absolvovali prednášku o káve od pána, ktorý za ňou cestuje až… až veľmi ďaleko. Tam, kde rastie a kde sa zbiera ale aj tam, kde sa spracúva. Nasledoval test, ktorý pozostával z pár otázok o káve a väčšinu otázok o čaji. Prišlo na mňa (a myslím, že nie len na mňa) trocha prekvapenie, pretože otázky o čaji, ktoré boli v prevažnej väčšine dosť prekvapili.

Deň D nastal (a to už ani nehovorím o tom, ako rýchlo prešiel) a ja som bol plný očakávaní. Ono viete, pokazíte domácu súťaž a bojíte sa, aby sa rovnaké faux pas nestalo aj na tých ďalších. Úsmevné bolo, ako ma ešte v prvý deň privítali niektorí kávoví fanatici slovami ,,a nič si prosím ťa nezabudni v chladničke“. A v ten istý deň som si dokonca vyžreboval aj poradové číslo – 13. Nemal som rád to číslo. No musel som sa s ním začať viac priateliť, lebo sa stalo akýmsi neviditeľným príveskom. Trinásty v poradí reálneho súťaženia a o trinástej bol naplánovaný aj začiatok mojej súťaže. Paráda. Ešte že nie je piatok trinásteho. Súťažiaci odsýpali rad za radom a keď som sa dostal na rad ja, v hľadisku už sedela moja morálna podpora. Bolo úžasné, ako sa sformovala malá skupinka ľudí, ktorí zavčas rána vstali a nasadli na vlak Prievidza → Nové Zámky. Žiaci našej školy. Prevažne spolužiaci. Ááá aj keď som ich po celý čas nevnímal, pretože som sa sústredil na to, aby som ukázal to najviac čo som vedel, boli momenty, kedy mi ich pokrik neunikol. A práve tie momenty ma posunuli ďalej.

Počas prípravy som si skontroloval všetko asi desať krát. Už som nič nenechal na náhodu. Jednoducho som si povedal, že tu a teraz ukážem všetko čo vo mne je. Poviem vám, pri týchto súťažiach zisťujem, že nie každá minúta trvá rovnako dlho. Týchto 15 minút ubehlo ako voda a od zdvihnutia ruky na začiatku súťaženia som sa ani nenazdal a už som ju opäť zdvíhal, aby som zastavili časomieru. Naozaj mám na to nádherné spomienky. Ako porotcovia so záujmom sledovali, čo robím, ako som si ich počas súťaženia všímal a videl, že môj drink im chutí a že moje kávy neboli pripravené zle. Ale držal som si odstup. Vedel som že vyhodnotenie môže dopadnúť akokoľvek. No a keď mi bola priradená cena za najlepší alkoholický nápoj z čaju, povedal som si že som splnil svoju misiu. A ja vám poviem prečo. Skúste si zo srandy niekedy uvariť čaj a nakombinovať do neho nejaké alkoholické zložky či ďalšie suroviny bez toho, aby ste nezakryli chuť a podstatu toho čaju. Zistíte, že to nie je len tak – ako pri cuba libre – keď si dáte rum colu, limetky a ľad a všetko je oukej. Jednoducho to, čo sme robili ja a moja mentorka (profesorka, odborníčka a musím povedať že aj v dobrom slova zmysle šialená žena), to už bola čistá alchýmia. Jednalo sa o desatiny centilitra rôznych surovín o miligramy čaju, centilitre horúcej vody a sekundy jeho luhovania. Len preto, aby výsledný nápoj vyjadril to, čo sme chceli. A to jednoduchosť prepojenia daných surovín, ktorá sa mala pretaviť do jemnej chuti zeleného jasmínového čaju značky Dilmah t-Series. Wualá, ten drink mal naozaj sformovanú silu z jednotlivých použitých surovín. Mal príbeh, mal podstatu, spĺňal predovšetkým moje požiadavky. Lebo to bolo pre mňa podstatné. Aby som sa vžil s tým, čo robím, čo a pre koho pripravujem.

O to viac ma potešilo, že domov som nešiel s jednou cenou ale že som bol taktiež odmenený aj druhým miestom v celkovom hodnotení všetkých súťažiacich.

Ďakujem za všetko (áno vám – vy ako osoba, ktorá sa v tomto ďakovaní určite našla)

 

The Breeze from Asia

The Breeze from Asia

– Jasmine Green tea (Dilmah t-Series) – 4g (80 °C voda a 8:25 cl na porciu, extrakcia 2 minúty)

– 0,25 cl likéru Luxardo

– 0,40 cl Monin Romarin (sirup)

– 0,30 cl Monin Gingembre (sirup)

– garnish: vetvička rozmarínu s napichnutou bobuľou čučoriedky

 

Read more…

Sometimes you win, Sometimes you learn

Wooden poster produced by www.mrwoodshop.com Photo by www.hemmet.sk

Wooden poster produced by www.mrwoodshop.com
Photo by www.hemmet.sk

Celkom náhodne som na internete objavil fotku s dobrým mottom. Sometimes you win, Sometimes you learn alebo tiež Niekedy vyhráte, Niekedy sa naučíte. Dosť sa hodí na udalosť, ktorá sa stala minulý piatok. Vtedy sa totiž konal II. ročník súťaže Prievidzský rytier čiernej dámy. Bola to moja prvá väčšia súťaž v príprave espressa, cappuccina a miešaných drinkov.

V časovom limite 15 minút som mal štvorčlennej porote pripraviť štyri espressa, štyri cappuccina a štyri ľubovolné miešané drinky s použitím minimálne 0,5cl sirupu značky Monin. Moja príprava na súťaž prebiehala viac ako dva týždne a výučné stredisko hotelovej akadémie som navštevoval azda každý deň. Nebola to najľahšia príprava. Stihnúť pripraviť tieto všetky nápoje za určený časový limit, popritom komunikovať s porotou a vôbec rozprávať čo robím, prečo to robím a ako to robím, nebolo najľahšie. Nepripravoval som si reč dopredu. Niektorí súťažiaci to tak robia, jednoducho, aby sa nezmýlili. Nejako som cítil, že v porote bude človek, ktorého si pamätám z prvého ročníka tej istej súťaže.

Súťaž som vtedy vnímal z pohľadu diváka a on sedel na jednej z porotcovských stoličiek. Nemal problém požiadať o mikrofón moderátora a pýtať sa neľahké otázky vystresovaných žiakov, ktorý popritom ešte mali svoju komunikáciu vopred pripravenú a náhodné ,,nové otázky“ ich zaskočili. A tak aj bolo. V deň súťaže som tohto porotcu zahliadol a pochvaľoval som sám seba, že som spravil dobre.

Zdroj: Škola Baristu

Zdroj: Škola Baristu

Časť súťaže prebehla už deň vopred – vo štvrtok, ale to bol len kratučký test. Ten sa dal zvládnuť, pokiaľ sa niekto káve venuje a neberie to len ako povinnosť. No a otázky sponzorov – minerálnej vody Mattoni, firmy Monin či mesta Prievidza sa dali zvládnuť ak si súťažiaci aspoň trocha prešiel ich históriu. Dôležitý deň bol však v piatok. Súťažiaci sa pripravovali od rána a ja som nebol výnimka. Všetko pripravené, všetko nachystané na plátach, môže sa ísť na javisko. Prestrel som stôl porotcom, prichystal si potrebný inventár na miešaniu drinku, prípravu oboch druhov káv, zdvihol ruku a dal tak najavo časomeračovi, že ma môže začať stopovať. Ani neviem, kde sa pominula moja tréma, jednoducho išiel som a robil som rad za radom. Popri práci som samozrejme rozprával a rozprával až ,,konečne“ prišli. Otázky. Čakal som ich a porotca sa začal pýtať. Najprv také klasické či mám rád kávu, kde som mal možnosť pracovať a neskôr aj také zložitejšie – akoby som si predstavoval vlastný podnik, kto mi je vzorom. Tie odpovede si pamätám a asi aj pamätať budem, pretože pri niektorých mi porotca začal aj sám tlieskať. Ale o tom som tu písať nechcel. Súťaž pokračovala ďalej a môj čas sa stále blížil ku koncu. Keď som konečne dorobil posledné cappuccino a chystal sa na miešaný drink, vtedy to prišlo. Pohľad na moje pripravené suroviny skoro prepálil sklo ginu v modrej fľaške. ,,Chýba mi jedna surovina“ som jednoznačne zahlásil uvedomujúc si, že som v dosť zlej situácii. ,,Čo teraz?“ V tom čase prišli slová od moderátora: ,,Tak nám ešte raz povedz názov svojho drinku.“ ,,Nie to nemôžem, lebo zistíte, ktorá surovina mi chýba.“ V tom mi jeden z porotcov (ten, ktorý so mnou udržoval komunikáciu počas môjho vystúpenia) zahlásil, že mám rýchlo vymyslieť nový názov. A tak mi nezostávalo v tej chvíli nič iné, len vymyslieť nový názov a aj nový drink. V priebehu pár sekúnd som mal v hlave úplne nový nápoj pozostávajúci zo štyroch surovín, ktoré som mal k dispozícii. V tom čase však na mňa doľahla taká tréma, že ani neviem kto, ale niekto mi doniesol moju chýbajúcu surovinu – čerstvú ananásovú šťavu. Povedal som si, že aspoň trocha z nej použijem do môjho ,,novovytvoreného drinku“… .

Okamžite po stopnutí času som vedel koľká bije. Že použiť čokoľvek s čím mi počas spustenej časomiery pomôže hocikto iní jednoducho nemôžem. Bolo to na diskvalifikáciu. Nervy? Neboli žiadne, veď to bola čisto moja chyba. Smútok bol za to dosť veľký. Neskrýval som slzy možno dve hodiny po mojom vystúpení na pódiu. Nemal som ich prečo skrývať. Každý, kto to chápe vie, prečo boli. Nikto však nechápal, že mi najviac bolo ľúto môjho mentora – mojej profesorky, ktorá sa so mnou viac ako dva týždne trápila pri príprave na túto súťaž. A ja som to pokazil jednou jedinou surovinou. Každý si v tej chvíli hádzal vinu na seba. Viem, že mi tak chceli pomôcť zo smútku ale nie som povaha, ktorá by to hneď zahodila za hlavu.

Je nedeľa večer, dva dni po súťaži a ja som sa cez to konečne preniesol. A práve pred písaním tohto článku som našiel obrázok so zaujímavým mottom Sometimes you win, Sometimes you learn. Povedal som si, že súťaž dopadla tak, ako to chcel niekto tam hore. A z časti to asi bolo správne. Mám na to dve vysvetlenia. To prvé je asi také, že moja škola bola spoluorganizátorom tejto súťaže a tak, keďže som vďaka diskvalifikácii nedostal žiadnu cenu (nehovorím že by som nejakú mal dostať ale takto sa rozplynuli akékoľvek šance), nevznikli ani žiadne reči o nejakom vybavovaní výhry vyššími ľuďmi.

No a to druhé vysvetlenie, ktoré vyplýva z motta. Niekedy vyhráte, niekedy sa naučíte. V tomto prípade som sa naučil. Niekto tam hore chcel, aby som svoju prácu bral vážne. Vždy, všade a za každých okolností. Že aj jedna jediná vec dokáže zmariť Vaše úsilie. A to nenarážam len na súťaž. Mám namysli skôr reálnu prácu za barom. Reálne služby hosťom. A preto sa od daného okamihu na súťaži budem snažiť (a stále snažím) vykonávať svoju prácu o 100% kvalitnejšie a profesionálnejšie. Pretože zákazník platiac si za služby si to naozaj zaslúži.

No a súťaže? Tak ako ma táto negatívna skúsenosť neodradila od záľuby k barmanstvu a káve (ale skôr motivovala robiť ju kvalitnejšie), tak ma neodradí ani účasť na ďalších súťažiach. Ak sa teda naskytne príležitosť.

Zdroj: Škola Baristu

Zdroj: Škola Baristu

,,Nie je dôležité vyhrať ale zúčastniť sa“

,,Nie je dôležité vyhrať ale zúčastniť sa“ – fráza tak často používaná a tak často vyslovená snáď na každej súťaži rôzneho druhu. Ale platí táto fráza naozaj vo všetkých súťažiach?

V júni tohto roku to bude presne polrok, čo sa budem aktívne venovať barmanstvu. Za toto krátke obdobie som sa pripravoval už na dve súťaže (z toho jedna – tá posledná, ktorá sa konala len nedávno, 18. a 19. apríla – trvala dva dni, čiže dve súťažné kolá). Počas poslednej súťaže došlo na jeden úžasný rozhovor medzi mnou a osobou, ktorá sa barmanstvu venovala, venuje a mám pocit, že aj venovať naďalej bude, dlhé roky. Tieto roky zasvätila príprave mnohých žiakov – začínajúcich barmanov. Smerovala na mňa s otázkou ,,…prečo dnešní žiaci odboru hotelová akadémia nechcú chodiť na barmanské súťaže do Bratislavy alebo iných väčších miest a prečo, ak tam aj idú a zvíťazia, hanbia sa za víťazstvo?“ Veľmi dobre poznala odpoveď na svoju otázku ale chcela to počuť odomňa a vedieť, či mám rovnaký názor, či viem o tejto problematike alebo som len ,,ten začínajúci barman“, ktorý len mieša, mieša, mieša, … a o nič iné sa nezaujíma. Keďže som už dávno túto tému preberal s iným človek, ktorý Vám pri slove barmanstvo povie okamžite z hlavy niekoľko stovák drinkov a zážitkov z tejto sekcie života, presne som vedel ako odpovedať. Prečo by malo žiakov baviť chodiť na barmanské súťaže do väčších miest (alebo skôr na väčšie a známejšie barmanské súťaže na Slovensku), keď už dopredu vedia, že majú viac ako 80% možnosť získania prvého miesta?

Sám seba sa pýtam ako je možné zorganizovať súťaž na konci ktorej sa odmenia desiatky žiakov ako prvé miesto, ďalšie desiatky ako strieborné či bronzové. Keď si obyčajný občan pozrie noviny a vidí v nich ako bol študent odmenený prvým miestom na tej a tej súťaži povie si fááájn, máme to my v okrese šikovného študenta. Ale keby si ten občan zoberie noviny z viacero rôznych okresov, kde sídlia stredné odborné školy bude sa diviť, že na stránkach po jednej a tej istej súťaži uvidí niekoľko víťazov.

Prečo toto kompetentní ľudia (človek) pre mladých študentov robia/í? Prečo? Prečo? Prečo? Predsa súťaž – akákoľvek, nie len barmanská, je o tom, že prvý traja umiestnení sú najlepší a tí ďalší musia porozmýšľať, čo spravili chybne, kde sa pomýlili A ČO NA SEBE MUSIA DO BUDÚCNA ZLEPŠIŤ! Bohužiaľ sú žiaci rôznych gastroškôl na Slovensku, ktorí ,,techniku“ hodnotenia týchto známych barmanských súťaží nepoznajú a tak sa len radujú z víťazstva. Tí druhí, ktorí na to bohužiaľ (alebo vďaka Bohu) prišli sú z toho sklamaní a nebaví ich ďalej a v ďalších rokoch pokračovať v súťažení.

Tento článok možno nebol napísaný zrozumiteľne, no celú chybu so všetkým čo k tomu patrí treba hľadať iba v jednej organizácii … SkBA. Mal som tú česť byť na barmanskom kurze pod vedením ich ,,lektora“ a pred, počas aj po kurze som bol uchvátený z toho, čo mi bolo ukázané a čo som sa nové naučil. Keby nebolo hore vyššie spomenutých dvoch osôb nezistil by som, ako mi ten kurz bol na ,,dve veci“, ako som sa to, za čo som vyhodil 110 euro mohol naučiť niekde inde za menšiu cenu alebo ako som sa za tú vyhodenú sumu mohol s niekym iným naučiť oveľa viac. Nebudem tu kydať hnoj na organizáciu a prezidenta tejto organizácie. Nie som ešte barman, nepohybujem sa v barmanskom svete dlho takže si to nechcem, no hlavne nemôžem dovoliť verejne vyhlasovať. No viem o osobe, ktorá si svoj názor na túto skupinu, ktorej súčasťou je jeden človek, spravila. Je to všetko zmapované v dvoch jeho článkoch, tak si ich prečítajte ak Vás to zaujíma:

ČO SA SPÝTAM PREZIDENTA? 1. ČASŤ

ČO SA SPÝTAM PREZIDENTA? 2. ČASŤ

A ja, keby len môžem, rád by som sa pána prezidenta SkBA spýtal, prečo z barmanských súťaži spravil cirkus Humberto do ktorého chodí aj tak o 100% viac návštevníkov, ako sa chce na súťaž pod značkou SkBA prihlásiť začínajúcich barmanov poznajúcich túto slovenskú, barmanskú problematiku.

Je ťažké zahviezdiť!

Tento drink mi zabezpečil tretie miesto na mojej prvej barmanskej súťaži.

Už dlho som sa na barmanov pozeral takým okom, že ,,aj ja to chcem vedieť!“. Komunikovať s ľuďmi trikmi s fľašami, namiešať im na pohľad pekný, voňavý a chutný nápoj. A tak som sa na to aj pred mesiacom naplno dal. Kúpil som si potrebné základné veci – shaker, jednu odmerku, strainer, nejaké tie suroviny a počas odborných výcvikov sa pripravil na barmanskú súťaž, ktorá sa konala na našej škole. Každého jedného dobrého barmana, ktorého poznám považujú ľudia (hlavne tí z gastronómie) za hviezdu. Povedal som si, asi to nebude také ťažké … ALE BOLO! Drink pripravený, suroviny nachystané a zaznelo: ,,Teraz sa predstaví Samuel Chlpek“ a vtedy to začalo. Čo keď pokazím všetko? No nič idem do toho, je to moja prvá súťaž a som rád, že sa jej môžem vôbec zúčastniť. Všetko prebiehalo v pohode až na dávkovanie surovín do odmeriek. Tá strašná triaška, čo sa ma zmocnila – no nedalo sa to. Skoro by som bol vylial surovinu z odmerky no nakoniec som sa nejako premohol a spravil to. Ale z druhej strany to nebolo také jednoduché v publiku niektorí ľudia podporovali, iní sa smiali z trasľavých rúk. Ale mne, mne to bolo jedno 🙂 Dokonca som ani nepočul pesničku, ktorú som si vybral a povedal DJovi, aby mi ju počas môjho miešania zahral. (neskôr som zistil, že to bolo spôsobené výpadkom reproduktorov ale ja som nepočul ani keď sa znova spojazdnili – ešte počas môjho miešania). Bol som druhý v poradí na miešanie a bol som aj celkom rád, že som si práve ,,dvojku“ vylosoval deň pred súťažou. Súťaž sa začínala ráno a tak som skoro po začiatku bol na rade ja, no a ranné hodiny neprilákali do publika až také veľké množstvo ako druhým súťažiacim na obed. Ale predsa tam nejaký boli (ale veď o tých som už písal).

No a ako to vlastne skončilo? Vyhodnotenie – všetci napätí a čakali ako to dopadne. Z pätnástky barmanov – tých skúsených i začínajúcich som skončil na treťom mieste. No pravdupovediac som tomu zo začiatku ani neveril – ja? Mesiac sa intenzívne venujem barmanstvu, toto je moja prvá barmanská súťaž v mojom živote a ja sa umiestnim na jednej z troch ocenených pozíciach? Strašne ale strašne ma to nakoplo. A tak som si povedal, že toto sa už nedá nechať predsa ani keby chcem! Už teraz sa pripravujem na ďalšiu súťaž, ktorá bude v apríli 🙂