All posts in Baristické súťaže

Súťažiť na domácej pôde je psychicky náročné

Absolvoval som už dve súťaže doma. Za dva roky. A vždy to na mňa vplývalo inak, ako keď som bol  pozvaný na súťaž do iného mesta. Nie je všetko vždy o súťažiacom. Veľa vie spraviť aj publikum či samotná porota. Stretol som už mnohých porotcov a väčšina z nich boli slušní, milí a pokorní ľudia. Vždy sa však nájde výnimka. Rozoberme si to postupne:

(fotografia zapožičaná s povoleným majiteľa)

Súťažiť na domácej pôde je mnohokrát ťažšie ako byť hosťom v inom meste. Závisí od toho veľa faktorov.

Väčší stres

Na poslednej domácej súťaži, ktorá sa konala pred pár dňami (Prievidzský Rytier Čiernej dámy; pozn.) som počas môjho súťažného vystúpenia, svojej prezentácie, povedal ľuďom, že sa im možno zdá, že je to ľahké, no realita je úplne iná. Že keby stáli na mojom mieste, buď by to ani nezvládli alebo by ich tréma pohltila jedného za druhým. A v tom je ten rozdiel. Súťažiaci z iných škôl si prešli svojim časom ako na každej inej súťaži. Ja som však musel brať do úvahy, že sa odomňa niečo očakáva. Že to očakáva trieda XY v poslednej rade aj vedenie školy v prvej rade, či kamaráti v strednej rade.

 

Sedíš v publiku? Nehulákaj!

Moji spolužiaci sa už ako tak naučili, že ak práve vystupujem ja, kričať nie je najvhodnejšie. Samozrejme aj medzi nimi sa nájdu blázni, ktorí si nedajú povedať. No prehnané hulákanie a vykrikovanie tu nie je na mieste. Súťažiaci potrebuje kľud a podporu zároveň. Ak je to navyše baristická súťaž, kde opisuje svoju činnosť, záľuby – všetko čo práve robí, musí byť dokonale koncentrovaný. Takže rada – vždy podporuj slušne a neukazuj sa, že práve ty vieš kričať zo všetkých najviac.

Read more…

Majstrovstvá Slovenska v príprave kávy Aeropressom

Hneď ďalší víkend, pár dni po súťaži v Nových Zámkoch, ma čakal cesta do Bratislavy. Konal sa tu Slovak Aeropress Championship – národné kolo súťaže v príprave kávy cez alternatívnu prípravu – aeropress.

Slovak Aeropress Championship 2015

Slovak Aeropress Championship 2015

Registrácia prebehla už niekoľko týždňov vopred a bola naozaj veľmi veľmi rýchla. Celé sa to uskutočnilo vyplnením formuláru na internete, ktorý bol zverejnený na minútu presne (ako aj bolo vopred avízovane), ale z dôvodu veľkého náporu ľudí sa po 45 sekundách registrácia aj skončila. Jednoducho, kto nemal rýchle prsty, nemal šancu.

Celá akcia sa konala v štýlovom bratislavskom podniku Urban House. Lepšie miesto asi organizátori ani nemohli vybrať. Bolo nás presne 27 súťažiacich a súťažilo sa v trojiciach. Z každej trojice postúpil jeden do semifinále, kde sa utvorilo 9 nových trojíc. Z nich už vzišla finálová trojka. Títo ľudia následne obsadili prvé, druhé a tretie miesto, no a samozrejme, víťaz postúpil do celosvetového finále ktoré sa konalo v Seattle.

Súťaže v aeropresse sú oproti tým klasickým baristickým (espresso/cappuccino/voľný drink) oveľa voľnejšie. Až na časový limit, rovnakú kávu pre všetkých súťažiacich a rovnaký druh použitia alternatívnej prípravy nie ste obmedzení v receptúre alebo v štýle prípravy. Súťaźiaci si vymyslia pred súťažou (niektorí až počas prípravy alebo počas súťaženia) svoju receptúru (množstvo kávy, hrúbku mletia, typ a teplotu vody, …) a snažia sa tak vytvoriť ten najlepší chuťový profil. Dostať z nej všetko to najlepšie.

Read more…

Barista Junior 2015, Nové Zámky alebo #premnavydarenasutaz

Dva týždne dennodennej prípravy. Dva týždne plné kávy, speňovania mlieka a premýšľania ako zostaviť súťažný drink. Bol to dlhý čas v zatvorenej miestnosti. Delírium nás pohlcovalo každým dňom viac a viac. Ale! Stálo to za to.

(zľava) 2. miesto, 1. miesto, 3. miesto

(zľava) 2. miesto, 1. miesto, 3. miesto

V podstate sme nič nenechali na náhodu a prípravu espressa, cappuccina a drinku v časovom limite 15 minút sme trénovali niekoľkokrát. Dokonca ešte aj doobeda v deň odchodu na súťaž. Prievidzu sme chceli opustiť okolo 12:30 hod. ale kvôli mojej dekorácii sme ju v spätnom zrkadle videli až o niekoľko desiatok minút neskôr. Zdalo sa nám nemožné nájsť rozmarín v obchodoch ako Tesco, Lidl a iné. Našli sme ho až v Partizánskom, aj keď stále sme chceli čosi viac.

Po príchode a zoznámení sa so všetkými kávomilcami (táto skupina sa za posledné roky rapídne rozrástla) sme absolvovali prednášku o káve od pána, ktorý za ňou cestuje až… až veľmi ďaleko. Tam, kde rastie a kde sa zbiera ale aj tam, kde sa spracúva. Nasledoval test, ktorý pozostával z pár otázok o káve a väčšinu otázok o čaji. Prišlo na mňa (a myslím, že nie len na mňa) trocha prekvapenie, pretože otázky o čaji, ktoré boli v prevažnej väčšine dosť prekvapili.

Deň D nastal (a to už ani nehovorím o tom, ako rýchlo prešiel) a ja som bol plný očakávaní. Ono viete, pokazíte domácu súťaž a bojíte sa, aby sa rovnaké faux pas nestalo aj na tých ďalších. Úsmevné bolo, ako ma ešte v prvý deň privítali niektorí kávoví fanatici slovami ,,a nič si prosím ťa nezabudni v chladničke“. A v ten istý deň som si dokonca vyžreboval aj poradové číslo – 13. Nemal som rád to číslo. No musel som sa s ním začať viac priateliť, lebo sa stalo akýmsi neviditeľným príveskom. Trinásty v poradí reálneho súťaženia a o trinástej bol naplánovaný aj začiatok mojej súťaže. Paráda. Ešte že nie je piatok trinásteho. Súťažiaci odsýpali rad za radom a keď som sa dostal na rad ja, v hľadisku už sedela moja morálna podpora. Bolo úžasné, ako sa sformovala malá skupinka ľudí, ktorí zavčas rána vstali a nasadli na vlak Prievidza → Nové Zámky. Žiaci našej školy. Prevažne spolužiaci. Ááá aj keď som ich po celý čas nevnímal, pretože som sa sústredil na to, aby som ukázal to najviac čo som vedel, boli momenty, kedy mi ich pokrik neunikol. A práve tie momenty ma posunuli ďalej.

Počas prípravy som si skontroloval všetko asi desať krát. Už som nič nenechal na náhodu. Jednoducho som si povedal, že tu a teraz ukážem všetko čo vo mne je. Poviem vám, pri týchto súťažiach zisťujem, že nie každá minúta trvá rovnako dlho. Týchto 15 minút ubehlo ako voda a od zdvihnutia ruky na začiatku súťaženia som sa ani nenazdal a už som ju opäť zdvíhal, aby som zastavili časomieru. Naozaj mám na to nádherné spomienky. Ako porotcovia so záujmom sledovali, čo robím, ako som si ich počas súťaženia všímal a videl, že môj drink im chutí a že moje kávy neboli pripravené zle. Ale držal som si odstup. Vedel som že vyhodnotenie môže dopadnúť akokoľvek. No a keď mi bola priradená cena za najlepší alkoholický nápoj z čaju, povedal som si že som splnil svoju misiu. A ja vám poviem prečo. Skúste si zo srandy niekedy uvariť čaj a nakombinovať do neho nejaké alkoholické zložky či ďalšie suroviny bez toho, aby ste nezakryli chuť a podstatu toho čaju. Zistíte, že to nie je len tak – ako pri cuba libre – keď si dáte rum colu, limetky a ľad a všetko je oukej. Jednoducho to, čo sme robili ja a moja mentorka (profesorka, odborníčka a musím povedať že aj v dobrom slova zmysle šialená žena), to už bola čistá alchýmia. Jednalo sa o desatiny centilitra rôznych surovín o miligramy čaju, centilitre horúcej vody a sekundy jeho luhovania. Len preto, aby výsledný nápoj vyjadril to, čo sme chceli. A to jednoduchosť prepojenia daných surovín, ktorá sa mala pretaviť do jemnej chuti zeleného jasmínového čaju značky Dilmah t-Series. Wualá, ten drink mal naozaj sformovanú silu z jednotlivých použitých surovín. Mal príbeh, mal podstatu, spĺňal predovšetkým moje požiadavky. Lebo to bolo pre mňa podstatné. Aby som sa vžil s tým, čo robím, čo a pre koho pripravujem.

O to viac ma potešilo, že domov som nešiel s jednou cenou ale že som bol taktiež odmenený aj druhým miestom v celkovom hodnotení všetkých súťažiacich.

Ďakujem za všetko (áno vám – vy ako osoba, ktorá sa v tomto ďakovaní určite našla)

 

The Breeze from Asia

The Breeze from Asia

– Jasmine Green tea (Dilmah t-Series) – 4g (80 °C voda a 8:25 cl na porciu, extrakcia 2 minúty)

– 0,25 cl likéru Luxardo

– 0,40 cl Monin Romarin (sirup)

– 0,30 cl Monin Gingembre (sirup)

– garnish: vetvička rozmarínu s napichnutou bobuľou čučoriedky

 

Read more…

Slovenská Aeropress Kompetišn 2014 v Nitre

Jedného dňa ma kontaktoval Ondrej Petrus s otázkou, či by som si nechcel ísť vyskúšať zasúťažiť v príprave filtrovanej kávy. Presnejšie cez aeropress. Vraj niečo poriada v Nitre. Nedával som tomu nejakú väčšiu pozornosť, no odpísal som mu, že veľmi rád pôjdem. Musel som si však zariadiť mnoho iných vecí, ktoré mi v ten deň – 18. októbra 2014 krížili túto udalosť. Týždeň pred súťažou mi zaslal formulár, ktorý som okamžite vyplnil a obratom mu ho aj odoslal naspäť. Až vtedy som sa naozaj začal zaujímať o to, kam sa to vlastne chystám.

Nitra mi nie je cudzie mesto. Už nie. Cudzie pre mňa bolo, keď som sa jedného slnečného dňa augustového mesiaca (asi rok 2013) vybral na súkromnú odbornú stáž, ktorú mi ponúkol Ľuboš Rácz vo svojom podniku. O tom ale už musí vedieť každý, spomínam na to vždy a všade veľmi rád. No a vtedy, vtedy som išiel do Nitry naozaj bojazlivo. So štósom vytlačených papierov s odchodmi vlakov a nitrianskej eMHáDečky. Dnes tomu však bolo úplne inak. Vedel som kde idem, ako idem a o koľkej idem. Stačilo pár klikov na internete. (dnes je to veľmi jednoduchá záležitosť, veľakrát sa zamýšľam nad tým, aké muselo byť cestovanie ťažké v časoch, keď internet malo na Slovensku 5 ľudí)

Festival kávy a čokolády v Nitre

Slovenský Aeropress Kompetišn 2014 v Nitre

Slovenský Aeropress Kompetišn 2014 v Nitre

V Nitrianskom nákupno-zábavno-obchodnom centre Galéria Mlyny Nitra sa konal Festival kávy a čokolády – víkend kávy. Okrem mnohých vystavovateľov, z ktorých musím spomenúť známe pražiarne Green Plantation, Bean Up, Coffee Veronia či Rosetta, sa festivalu zúčastnilo aj pár iných zaujímavých ľudí, ktorí všelijako inak dopomohli ku geniálnej atmosfére, ktorá na festivale prevládala. Či už to bolo formou napečených čokoládových muffinov od domácej reštaurácie Quo Vadis, obrazmi namaľovanými kávou alebo dobovou kaviarňou, ktorú pripravili za pomoci Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre. Toto všetko a oveľa viac dobrej kávy si mohli vychutnať ľudia počas celého víkendu. No a sobota zase patrila súťažiam. Od latte artu až po aeropress. A v druhej spomínanej som si prišiel zasúťažiť aj ja.

Bol som celkom dosť zmätený. Pre mňa to totiž bola prvá súťaž a nevedel som čo a ako mám robiť. Ešte horšie, keď som zistil, že vlastne sa nemelie súťažná káva ručnými mlynčekmi ale klasickými, ktoré máte možnosť vidieť v prevádzkach po Slovensku. Len tak tak som si stihol vyskúšať (kvôli času, ktorého moc nebolo) prípravu kávy. Stále som si však hovoril jedno: ,,ja som si prišiel pripraviť kávu tak, ako si ju pripravujem doma.“ A tak som aj robil. Len som mierne zmenil teplotu vody. Súťažilo sa po dvojiciach, každý mal na prípravu 200 ml filtrovanej kávy päť minút. Času habadej. V prvom kole som súťažil s baristom od Food Station z Trenčína. Na zástere napísané 9 grams coffee, čo mi hovorilo za všetko. Poznal som spoločnosť a aj ho uisťoval, že mňa nech ako veľkého protivníka neberie. Že ja som si len prišiel spraviť aeropress a pozriem si zbytok súťaže z hľadiska a najlepšiemu budem držať palce. Pri vyhlasovaní kto z nás dvoch postúpi do semifinále som však zostal prekvapený. Vyhlásili moje meno a ja som tomu neveril. To však nebolo nič. Keď som postúpil aj zo semifinále do najlepšej trojky – do trojky finalistov, až vtedy som si povedal, že sa deje niečo neuveriteľné. Porotcovia ochutnávali filtrovanú kávu v rovnakých šálkach od všetkých a tak nemali šajnu vedieť koho je ktorá šálka. Jednoducho im asi moja káva chutila. Nastalo finále a trojica finalistov sme sa pustili do prípravy. Skončil som ako prvý a začal premýšľať, či som nespravil nejakú chybu. Moji kolegovia ešte stále pracovali a práve to sa mi zdalo čudné. ,,No nič“, povedal som a upratal si po sebe. Po skončení aj posledného z trojice nastala chvíľa napätia a vyhlásenie tretieho miesta. Už už som si myslel, že som to ja, keď zaznelo meno baristu z domáceho Záhir coffee & drinks. Zostali sme tam len ja a barista z Gorila.sk Urban Space z Bratislavy. No a o pár minút som si už užíval moje prvé víťazstvo v takejto väčšej súťaži. Bol som a aj stále som rád, že sa mi to podarilo. Aj keď som sa na súťaž nejako špeciálne vôbec nepripravoval.

Či už to bola náhoda alebo nejaký iný zásah, bral som to víťazstvo ako opravu za prievidzskú baristickú súťaž, ktorá sa mi nepodarila podľa mojich predstáv. Najväčšiu radosť som mal ani nie tak z mojej radosti ale z radosti profesoriek, ktorým som hneď volal/písal. Boli to tie, ktoré v Prievidzi stáli za oponou a moje chyby na domácej súťaži videli pár metrov od seba a prežívali to so mnou, dovolím si povedať, dosť zle. Asi veľmi zle. A teraz? Teraz som im to vymazal navždy z hlavy. Teda v to dúfam!

P.S.: Veľká vďaka patrí Ondrovi a ďalším, ktorí zorganizovali úžasný deň pre kávových fanatikov ale aj obyčajných lajkov, ktorí sa tak mohli o káve dozvedieť viac. No a my – tí začínajúci baristi a aj tí, čo už baristami sú sme mali možnosť sa zoznámiť a nadviazať nové priateľstvá. Teším sa na ďalší ročník 😉

 

 

(zľava) 3. miesto, 1. miesto a 2. miesto

(zľava) 3. miesto, 1. miesto a 2. miesto

 

Zdroj fotiek: Facebook album Cafe s. r. o.

Sometimes you win, Sometimes you learn

Wooden poster produced by www.mrwoodshop.com Photo by www.hemmet.sk

Wooden poster produced by www.mrwoodshop.com
Photo by www.hemmet.sk

Celkom náhodne som na internete objavil fotku s dobrým mottom. Sometimes you win, Sometimes you learn alebo tiež Niekedy vyhráte, Niekedy sa naučíte. Dosť sa hodí na udalosť, ktorá sa stala minulý piatok. Vtedy sa totiž konal II. ročník súťaže Prievidzský rytier čiernej dámy. Bola to moja prvá väčšia súťaž v príprave espressa, cappuccina a miešaných drinkov.

V časovom limite 15 minút som mal štvorčlennej porote pripraviť štyri espressa, štyri cappuccina a štyri ľubovolné miešané drinky s použitím minimálne 0,5cl sirupu značky Monin. Moja príprava na súťaž prebiehala viac ako dva týždne a výučné stredisko hotelovej akadémie som navštevoval azda každý deň. Nebola to najľahšia príprava. Stihnúť pripraviť tieto všetky nápoje za určený časový limit, popritom komunikovať s porotou a vôbec rozprávať čo robím, prečo to robím a ako to robím, nebolo najľahšie. Nepripravoval som si reč dopredu. Niektorí súťažiaci to tak robia, jednoducho, aby sa nezmýlili. Nejako som cítil, že v porote bude človek, ktorého si pamätám z prvého ročníka tej istej súťaže.

Súťaž som vtedy vnímal z pohľadu diváka a on sedel na jednej z porotcovských stoličiek. Nemal problém požiadať o mikrofón moderátora a pýtať sa neľahké otázky vystresovaných žiakov, ktorý popritom ešte mali svoju komunikáciu vopred pripravenú a náhodné ,,nové otázky“ ich zaskočili. A tak aj bolo. V deň súťaže som tohto porotcu zahliadol a pochvaľoval som sám seba, že som spravil dobre.

Zdroj: Škola Baristu

Zdroj: Škola Baristu

Časť súťaže prebehla už deň vopred – vo štvrtok, ale to bol len kratučký test. Ten sa dal zvládnuť, pokiaľ sa niekto káve venuje a neberie to len ako povinnosť. No a otázky sponzorov – minerálnej vody Mattoni, firmy Monin či mesta Prievidza sa dali zvládnuť ak si súťažiaci aspoň trocha prešiel ich históriu. Dôležitý deň bol však v piatok. Súťažiaci sa pripravovali od rána a ja som nebol výnimka. Všetko pripravené, všetko nachystané na plátach, môže sa ísť na javisko. Prestrel som stôl porotcom, prichystal si potrebný inventár na miešaniu drinku, prípravu oboch druhov káv, zdvihol ruku a dal tak najavo časomeračovi, že ma môže začať stopovať. Ani neviem, kde sa pominula moja tréma, jednoducho išiel som a robil som rad za radom. Popri práci som samozrejme rozprával a rozprával až ,,konečne“ prišli. Otázky. Čakal som ich a porotca sa začal pýtať. Najprv také klasické či mám rád kávu, kde som mal možnosť pracovať a neskôr aj také zložitejšie – akoby som si predstavoval vlastný podnik, kto mi je vzorom. Tie odpovede si pamätám a asi aj pamätať budem, pretože pri niektorých mi porotca začal aj sám tlieskať. Ale o tom som tu písať nechcel. Súťaž pokračovala ďalej a môj čas sa stále blížil ku koncu. Keď som konečne dorobil posledné cappuccino a chystal sa na miešaný drink, vtedy to prišlo. Pohľad na moje pripravené suroviny skoro prepálil sklo ginu v modrej fľaške. ,,Chýba mi jedna surovina“ som jednoznačne zahlásil uvedomujúc si, že som v dosť zlej situácii. ,,Čo teraz?“ V tom čase prišli slová od moderátora: ,,Tak nám ešte raz povedz názov svojho drinku.“ ,,Nie to nemôžem, lebo zistíte, ktorá surovina mi chýba.“ V tom mi jeden z porotcov (ten, ktorý so mnou udržoval komunikáciu počas môjho vystúpenia) zahlásil, že mám rýchlo vymyslieť nový názov. A tak mi nezostávalo v tej chvíli nič iné, len vymyslieť nový názov a aj nový drink. V priebehu pár sekúnd som mal v hlave úplne nový nápoj pozostávajúci zo štyroch surovín, ktoré som mal k dispozícii. V tom čase však na mňa doľahla taká tréma, že ani neviem kto, ale niekto mi doniesol moju chýbajúcu surovinu – čerstvú ananásovú šťavu. Povedal som si, že aspoň trocha z nej použijem do môjho ,,novovytvoreného drinku“… .

Okamžite po stopnutí času som vedel koľká bije. Že použiť čokoľvek s čím mi počas spustenej časomiery pomôže hocikto iní jednoducho nemôžem. Bolo to na diskvalifikáciu. Nervy? Neboli žiadne, veď to bola čisto moja chyba. Smútok bol za to dosť veľký. Neskrýval som slzy možno dve hodiny po mojom vystúpení na pódiu. Nemal som ich prečo skrývať. Každý, kto to chápe vie, prečo boli. Nikto však nechápal, že mi najviac bolo ľúto môjho mentora – mojej profesorky, ktorá sa so mnou viac ako dva týždne trápila pri príprave na túto súťaž. A ja som to pokazil jednou jedinou surovinou. Každý si v tej chvíli hádzal vinu na seba. Viem, že mi tak chceli pomôcť zo smútku ale nie som povaha, ktorá by to hneď zahodila za hlavu.

Je nedeľa večer, dva dni po súťaži a ja som sa cez to konečne preniesol. A práve pred písaním tohto článku som našiel obrázok so zaujímavým mottom Sometimes you win, Sometimes you learn. Povedal som si, že súťaž dopadla tak, ako to chcel niekto tam hore. A z časti to asi bolo správne. Mám na to dve vysvetlenia. To prvé je asi také, že moja škola bola spoluorganizátorom tejto súťaže a tak, keďže som vďaka diskvalifikácii nedostal žiadnu cenu (nehovorím že by som nejakú mal dostať ale takto sa rozplynuli akékoľvek šance), nevznikli ani žiadne reči o nejakom vybavovaní výhry vyššími ľuďmi.

No a to druhé vysvetlenie, ktoré vyplýva z motta. Niekedy vyhráte, niekedy sa naučíte. V tomto prípade som sa naučil. Niekto tam hore chcel, aby som svoju prácu bral vážne. Vždy, všade a za každých okolností. Že aj jedna jediná vec dokáže zmariť Vaše úsilie. A to nenarážam len na súťaž. Mám namysli skôr reálnu prácu za barom. Reálne služby hosťom. A preto sa od daného okamihu na súťaži budem snažiť (a stále snažím) vykonávať svoju prácu o 100% kvalitnejšie a profesionálnejšie. Pretože zákazník platiac si za služby si to naozaj zaslúži.

No a súťaže? Tak ako ma táto negatívna skúsenosť neodradila od záľuby k barmanstvu a káve (ale skôr motivovala robiť ju kvalitnejšie), tak ma neodradí ani účasť na ďalších súťažiach. Ak sa teda naskytne príležitosť.

Zdroj: Škola Baristu

Zdroj: Škola Baristu